ŠKOLA SNOV PÁNA RIADITEĽA ZÁHORSKÉHO
Základnú
školu na Rendezi postavenú ešte v ére, keď dejiny tancovali valčík
v štýle Rakúsko Uhorska 1893, musel milovať hádam každý, po čase snáď aj
ten najväčší odporca chodenia do školy. Stavba to bola jednoduchá v tvare
obdĺžnika, nízko podlažná s klasickými veľkými oknami, vycibrená
s ozdobnými trojstupňovými rámčekmi, vyžarujúca zo seba akýsi podmanivý
láskavý úsmev, upokojujúci školákov.
Písal
sa pre mňa významný rok 1961, keď som slávnostne vstupoval do cechu školského,
plný vzrušenia a očakávania do triedy s mohutnými drevenými lavicami
s nádobkou na atrament, pieckou, určenou na dni studenej pani zimy,
s neodmysliteľnou vyvýšenou pedagogickou katedrou pre pánov učiteľov, aby
lepšie videli na nás žiakov, nezbedníkov. Spolužiaci prváci, vlastne všetko
moji rovesníci z detských hier Rendezskych, sa zatiaľ len potmehútsky
usmievali zakrývajúc tým ostych, strach z neznámeho, aby v jednej
chvíli náhle všetci stíchli, spozorneli, keď sa za učiteľskou katedrou zjavil
muž, ktorý vtedy tak osudovo, úžasne vstúpil do našich životov. Mal hlboký,
zvučný hlas, oči výrazné a živé, neposlušné kučeravé vlasy v strede
hlavy už ustupujúce s energickou pôsobivou gestikuláciou rúk, keď
zdôrazňoval práve význam svojich slov, myšlienok. Pán riaditeľ Emil Záhorský
bol tou persónou, ktorú sme hneď od prvého momentu nášho zoznámenia ako školáci
prijali za nášho priateľa, milovaného učiteľa, ktorému ste verili, dôverovali,
lebo všetky jeho slová, plány ste mohli denne hodnotiť podľa jeho splnených
sľubov, skutkov. Vnútorne ste cítili, že tento človek vie oceniť detské srdce,
nepodceňuje ho, nezahŕňa ho rozkazmi, príkazmi, ale vie sa vcítiť, vrátiť do
rokov svojho detstva, keď detská duša je tak hravá a zraniteľná. Mal
v sebe vzácny dar motivovať, povzbudiť ľudí, dodávať im sebavedomie, keď
ich okolie práve nechápalo, podceňovalo.
Cyrko,
Robko, Miloš, Renátka, Vierka, Majka, deťúrence moje, vy to predsa dokážete, vy
viete zatnúť zuby, zabrať keď sa nedarí, dodával nám sily, keď sme súťažili
medzi školami v zbere papiera. Ponamáhajte vaše múdre hlavičky a hľadajte
papier tam, kde vás to doposiaľ nenapadlo, kde ste neboli, usmerňoval nás
hlasom plným nádeje a dôvery v nás. Chýbajúcich päťsto kíl papiera
sme neuveriteľne našli tam, kde sme sa síce hrávali bežne, ale ako decká sme
tomu nevenovali žiadnu pozornosť, pri železničnom Komande. Nepotrebný papier,
už pripravený na vyhodenie sme vďačne odviezli na kárach do školy, priestorov zberného
starého vagóna, získajúc tým potrebný náskok, ktorý nás vyniesol na to prvé
túžobné miesto, prinášajúce finančnú odmenu pre našu staručkú školu na Rendezi.
„Deťúrence“ žiaril dojatím pán riaditeľ Záhorský: „za takýto mimoriadny výkon
si zaslúžite aj mimoriadnu odmenu. Pôjdeme na celodenný školský autobusový
výlet do Lednického zámku“. Kričali sme šťastím, tlieskali od radosti, veď táto
škola, malý Rendezík vo férovej súťaži
porazil omnoho väčšie školy a za vyhrané peniaze si ide plniť ďalšie sny o ktorých
sme debatovali len ako snoch to nedosiahnuteľných. Keď prišiel konečne ten dlho
očakávaný deň a my sme v autobuse opúšťali zem Rendezsku, cítili sme
sa ako hrdinskí dobrodružní cestovatelia, mávali sme horúčkovite rukami svojim
rodičom na bolestnú rozlúčku, ako keby sme mali cestovať až na severný pól.
Písali sa však zlaté šesťdesiate roky 20. storočia, kedy ku schopnosti byť
šťastný stačili často drobnosti v podobe zážitkov, poznávania nových
miest, ľudí, až po lákavú návštevu cukrárne, kde sme si dovolili na výlete pomaškrtiť na poriadne veľkom počte
zákuskov, šľahačky, zmrzliny. Deťúrence, usmieval sa hlas, oči pána riaditeľa
Záhorského, keď nás vodil históriou po Lednickom zámku. „Janka, Juro viete vy,
že sa možno držíte vecí, ktorých sa tu aj pred dvesto rokmi dotýkali, používali
iba vážení grófi, grófky? Vidíte tú neobyčajnú zručnosť, šikovnosť majstrov
remeselníkov“ ukazujúc nám obdivuhodné vyrezávané točité schody, doplnky
nábytku. „Tí sa mali“, podotkol závistlivo konštatujúc Juro Trnovec. „Jaj
Jurko“ zasmial sa pobavene pán riaditeľ Záhorský a zároveň mu nenásilným
spôsobom odovzdal svoje životné poznanie. „A ty by si chcel žiť v takejto
zlatej klietke, kde by ťa síce všetci obsluhovali, ale musel by si stále
dodržiavať prísne pravidlá správania sa šľachty? Nie je ti lepšie na školskom
dvore, kde sa môžeš do chuti vyšportovať, poobede ísť do kina, knižnice, zahrať
si futbal“. „To je pravda“ priznal som parťácky za zaskočeného kamaráta Jura
Trnovca a dodal som: „kde sú ešte prázdniny, kúpanie na Zlatých pieskoch,
večerné opekanie rýb, zemiakov pri ohníku, schovávačky po pivniciach“. Všetci
spolužiaci, ktorí zahoreli po vymoženostiach šľachty rýchlo prebehli na druhú
stranu výberu, kde to neoplývalo blahobytom, ale zase ponúkalo
a zaručovalo voľné behanie a šantenie na čerstvom vzduchu. „Decká“
zavolal nás pán riaditeľ Záhorský, keď sme už odchádzali z miesta
oddychového parkoviska autobusov, „pozrite, tu museli byť namiesto ľudí asi
prasiatka, keď tu nechali toľko papierov, neporiadku. Rendezáci, zdôrazňoval,
si budú vždy vážiť čistotu a poriadok nielen doma, ale všade aj tam, kde
budú tráviť svoj čas a preto po tých neporiadnikoch tu spravíme vzorný
poriadok“. Ďalší moment života, kedy nás tento pedagóg života hravou formou
naučil vážiť si prírodu, jeho okolie v ktorom sa ocitneme a ktorý sa
potom stal stabilným rituálom pri všetkých našich výletoch, kde sme hrdo po sebe
zanechali priam zveľadené, vyfešákované
turistické priestory. Atmosféra vo výletnom autobuse bola počas celého
zájazdu vždy v temperamentnom južanskom duchu, ktorými boli Rendezáci
všeobecne známy, plná debát a rozvášnených gestikulácií sprevádzaná neodmysliteľným
spevom a smiechom, ktorý sa stupňoval a tíšil podľa osobnej formy
a kondície účastníkov zábavy. Dojímavé boli aj scény, keď sme sa nevedeli
ako partie rozlúčiť, keď sme ukončili svoju púť cestovateľskú obvykle na námestí
Rendezu, odprevádzajúc sa jeden druhého do neskorých nočných hodín.
Prestávky
školské to bola špecialita pána riaditeľa Záhorského, ktorý ich s citom
vedel vhodne časovo predĺžiť, keď videl, že sa práve odohráva zaujímavý
futbalový zápas na malé brány, ktorý nechal vždy dohrať do rozhodujúceho
víťazného gólu.
Máj,
keď bol čas hrania s hlinenými guľkami na vyhĺbenú jamku v zemi, čo
bol najmä v 60-70-tych rokoch 20. storočia obrovský hráčsky hit, nezaobišiel sa
bez osobnej asistencie pána riaditeľa Záhorského, ktorý obišiel poctivo všetky
jamky, pochválil, vyzdvihol šikovných hrajúcich, upokojil tých ktorým sa
nedarilo , zagratuloval víťazom. My decká, sme sa mu to snažili vracať
s nesmiernou vďakou nielen oslavnými pokrikmi, keď najmä cez májové
a letné obdobie pravidelne predlžoval malé a veľké prestávky, ale
následne potom priam ukážkovou disciplínou v učení, zvýšenou aktivitou pri
hodinách, len aby videl, že sme pre neho ochotní skočiť aj do rieky Dunaj.
Budilo to až úsmev ako sme sa predbiehali, tento krát v súťaži svojich
vedomostí, utierali tabuľu, nápadito vyzdobovali triedu, celú školu, ktorá sa
stávala našim skutočným druhým domovom, vďaka pochopeniu, citu človeka, ktorý
vedel úspešne vyvážiť autoritu učiteľa a rovnocenného, nášho staršieho
priateľa.
Zažil
som ho však aj v polohe, kedy ma raz zavolal do riaditeľne a už medzi
dverami som zacítil tvrdosť jeho povestnej výchovnej facky, po ktorej siahol
vtedy, keď sme niečo mimoriadne vyparatili. „Cyril a ty sa nehanbíš robiť
si srandu a posmech z dievčaťa, ktoré nemôže za to v akej rodine
sa narodila?“ „Prepáčte, odpustite pán riaditeľ“, koktal som zahanbene,
nahnevaný sám na seba, že som ho sklamal, ublížením svojej nespravodlivo
zhadzovanej spolužiačke, len aby som bol na chvíľu zaujímavý pred spolužiakmi.
„Myslíš, že ty by si bol iný, keby si vyrastal v takých rodinných
podmienkach. Pamätaj si raz a navždy, zdôrazňoval mi už pokojnejším
hlasom, že práve od teba, jedného z ťahúňov triedneho kolektívu očakávam,
že sa vždy budeš zastávať slabších, utláčaných, neschopných brániť sa, lebo
podľa teba sa k týmto ľuďom budú správať aj ostatní“. Chcelo sa mi vtedy
prepadnúť pod holú zem, cítiac, že som zlyhal ako jeden z vodcov triedy,
ale práve od tejto chvíle som až do roztrhania svojho tela bránil slabších
v situáciách, keď veľmi potrebovali aby sa niekto za nich ľudsky postavil.
Dnes po toľkých rokoch hádam už môžem prezradiť, že tou nešťastnou dievčinou
bola Helenka Mačicová, dcérka to neslávne známej postavičky Rendezu, pani Mačicovej, ktorá to občas
s alkoholom nezvládla, kde potom nasledovali tragikomické predstavenia na ulici plné
šťavnatých výrazov a gest, kde sa často dostala až na dno stratenej ľudskej
existencie.
Jeho
ďalším nezabudnuteľným počinom, na ktorý sa nedá zabudnúť bola jeho príťažlivá
pozvánka, že budeme pomyselne cestovať krížom krážom po matičke zemi ako
turisti navštevujúci prvotriedne hoteli a reštaurácie, pochutnávajúc si na
dobrotách kuchárskeho umenia. Pán riaditeľ Záhorský si totiž veľmi dobre
uvedomoval, že mnohí pochádzame z rodín taktne povedané viac ako
z jednoduchých pomerov, žijúci v skromných sociálnych priestoroch,
kde na čas spoločenskej výchovy
správania nebol jednoducho čas. A tak sme sa stali páni hostia,
ktorí modelovo prvý krát jedli príborom tie najlepšie vybrané špeciality,
pripíjali si s elegantnými pohármi, postupne prestali s jazykom
vydávať zvuky zvané mľaskanie. Vtiahol nás šikovne do tejto hry, kde sa
z nás postupne, prácne stávali noblesní gentlemani a dámy, suverénne
bez problémov sa správajúci aj v päť hviezdičkových hoteloch. Bola to opäť
zásluha tohto výnimočného človeka, ktorý s dôvtipom jemu vlastným vymyslel
túto cestovateľskú hru, kde sa nebadane pestovali spoločenské vedomosti, aby
z nás už nikdy neboli vystrašení hlupáčikovia s veľkou lyžicou, ale
Rendezáci s úrovňou, s ktorou môžu byť sebavedomí partneri aj
prezidentovi, ba aj pre kráľovskú rodinu.
Bol
to on, kto nás naučil, aby sme boli hrdí, že sme Rendezáci, nehanbili sa, ale
naopak boli zdravo sebavedomí, že pochádzame zo železničiarskeho prostredia,
ktoré bolo často zanesené od sadzí z dymu parných mašín, ufúľané od oleja,
petroleja a ktorý si hanlivo vyslúžil aj prezývku „Opičí ostrov“ od
susedov z Rače. „Berte to decká s nadhľadom a humorom“, hovoril nám dodávajúc
nám vnútornú silu, „oni vedia, že sme malým územím, ale o to šikovnejší v kultúre, športe cez našich
ľudí a preto, ako každý zakomplexovaný sa vás snažia ponížiť
a uraziť“. Hnevalo nás to, ale opäť po týchto slovách aj zmotivovalo, aby
sme Račanom aj ostatným ukázali, že tento malý kúsok zeme zvaný Rendez je
duševne vždy o krok vpredu pred nimi.
Sviatky
detí, karnevaly, to boli priam súťaže v našom ume, tvorivosti, kde víťazil
aj tak každý z nás so sladkou odmenou skvelej nálady, pocitom, že
v našej starej škole vanie čas plný kamarátstiev, pohodovej energie,
spolupatričnosti medzi sebou navzájom. Spomienkou to nezabudnuteľnou bol aj
pamätný maškarný ples v čase fašiangov, keď to naozaj voňalo vo všetkých
domácnostiach koláčmi, tortami, sviatočnou atmosférou. Pán riaditeľ Záhorský
dodal v ten rok tomu ten správny esprit, keď nám motivujúco oznámil svoj
karnevalový nápad. „Deťúrence, tohto roku vyhodnotíme najlepšiu masku nielen
mlsnou tortou, ale víťaz dostane aj možnosť vyhrať pre triedu ísť buď na
školský výlet, do kina alebo bábkového divadla“. „Ale“, usmial sa filištínsky,
„túto výhru pre svoju triedu dostane len v prípade, že táto masku bude
premiérovo nová, zaujímavá, originálna, no proste jedinečná.“ Hneď večer som zvolal
s ťahúňmi triedy bojovú, taktickú poradu. „Dievčatá, chalani máme ešte
k dispozícii dva týždne „, povedal som povzbudzujúco, burcujúco zároveň
tvorivú fantáziu svojich spolužiakov, aby sme dokázali navrhnúť niečo absolútne
jedinečného. „No ja už som celé poobedie“, podotkol Janko Chromiak „stačil do
toho zapojiť súrodencov, rodičov, susedov, ale verte všetci, na čele so mnou sa
len opakovali v starých známych nápadoch: rytier, kovboj, sultán, princezná,
tanečnica, grófka“, „Hm“, priznal sa smutne Juro Trnovec, tak som zatiaľ
pochodil aj ja, keď nepočítam návrh masky kozmonauta, kominára, výpravcu, ktorí
tu však už súťažili aj v predošlých rokoch“. „Partia“, nedal som dopustiť,
podľahnúť pochybám o našej schopnosti prísť na ten skvostný nápad víťaznej
masky. „Aj keď nebudeme spávať, hrať hokej“, hovoril som s nezlomným
odhodlaním, „budeme makať všetci v jednom kuse až do zlatého nápadu
špičkovej masky“. A tak sa začali diať naše aktivity nevídané, vtiahnuc do
toho od rodičov, známych až po ľudí s ktorými sme toho veľa nenahovorili,
len aby sme pokúšali šťastenu, ktorá zatiaľ lietala potvora ďaleko na hony od
nás. Dni však neúprosne ubiehali, ale ten šmrnc nápadu víťaznej masky tuho
vytrvalo spal a nám beznádejne chýbal ten zázračný bozk múzy, ktorý by ho
prebudil k životu ako Šípkovú Ruženku. Keď prišiel sviatočný deň
karnevalového maškarného plesu, my sme len zdrvene konštatovali, že okrem
celkom zaujímavých nápadov – pilot lietadla, medveď, parašutista sme
nepokročili ani o piaď a naše sebavedomie sa začalo povážlivo podlamovať
v kolenách. Ticho, veľký smútok, až utrpenie bolo možno vyčítať z našich
tvárí, tak som partii ťahúňov triedy
navrhol prechádzku po uličkách Rendezskych. Aké sú tie okamžiky života
v tom našom vesmíre nevyspytateľné, tajomné, keď osudovo kráčate práve
tam, v tom čase, kde vás oslní myšlienka geniálneho nápadu. Boli sme
v zákutiach uličiek nemocenských domkov, keď sme pri bráne záhrady domu
zbadali stáť postavu ženy, žobráčky, ako vystrihnutej z klasickej
rozprávkovej knihy. Cigánska pestrofarebná šatka, šaty zostavené z rôznych
rozmanitých doplnkov, všetko zvýraznené s veľkými korálmi okolo krku až po
vyvrcholenie veľkých rozčaptaných čiernych topánok. Všetci hneď ako zasiahnutí
bleskom sme zhodne zvolali: „Toto, jedine toto a nič iné“. Žena žobráčka
ponúkla využiť dar fantázie, ktorá tu pri tvorbe kompletnej masky od nôh až po
hlavu dávala možnosť vykúzliť víťaznú podobu ešte nepredvádzanej postave maškarného plesu. Nápad bol konečne
na svete len vznikol úplne neočakávaný paradoxný problém, nebolo zrazu
dievčiny, ktorá by tú žobráčku predstavovala. „Vieš“ hovorila každá „ja sa na
to nehodím, neviem tak ani chodiť, správať sa tak“, vyhýbali sa zo všetkých síl
naše krásavice s jasným zámerom, nebyť škaredým terčom posmechu, zosmiešňovania.
„Chalani“, hovoril som už poriadne nahnevaný, pripravený priniesť aj obeť
najvyššiu, „tak hádam to teraz porazenecky nenecháme odpískať ako prehratý
zápas. To Rendezáci proste nerobia“, podčiarkol som význam týchto posledných
slov, ktorých účinok vždy osvedčene zaberal. Hrobové ticho všetkých ma však
rýchlo vyliečilo z istoty, ale zároveň sa vo mne vzoprela všetka tradícia
mentality duše Rendezskej, tvrdo vyčítavo som zahlásil: „Dobre, vy pokakaní
hrdinovia, žobráčku budem predvádzať ja osobne. Bleskovo, okamžite sa však
rozbehnite a prineste každý niečo od drevenej palice, širokej sukne až po
korále aj s možnosťou, že prinesiete mnohí rovnaké veci“. „Cyko, ty si
teda borec“, spustilo sa previnilé oceňovanie mojej osoby, že som ochotný
podstúpiť, znášať aj maximálne riziko uťahovania si z mojej mužnosti od
niektorých zatradovaných kritikov zo strany rodičov. Moja mamina Helenka so
sestrami vtedy boli maximálne tvorivo disponované a z množstva donesených
vecí od spolužiakov, ale aj zo zásob vlastných, vyšperkovali znamenitú
žobráčku, doladiac ma nalíčením obočia, líc do podoby, keď som sa ani ja
nespoznával vo veľkom zrkadle našej izby. Tú atmosféru neobyčajného večera
karnevalového maškarného plesu cítim v sebe sviatočne aj teraz, keď som
vstúpil do klubu šesťdesiatnikov. Mal som danosti herca rád sa predvádzať, byť
stredobodom pozornosti s talentom na mimiku, pohybové variácie, kde som
vraj vtedy exceloval v hlavnej postave toho večera v maske žobráčky,
ktorá vyrazila dych nielen porote, ale aj početným prítomným rodičom. Nikto, skutočne
nikto, ma z tejto veľkej diváckej kulisy vôbec nespoznal, až pri preberaní
mimoriadnej ceny za masku – školského výletu ma pán riaditeľ Záhorský vyzval,
aby som prezradil divákom maškarného plesu svoju totožnosť. Bol som veľmi
príjemne prekvapený, že namiesto
uštipačných poznámok, zhadzovačiek sa ozval dlhý uznanlivý potlesk s množstvom oceňujúcich pochvál, že sme skutočne školská
generácia , ktorej to obdivuhodne páli. „Cyko, inak ja ak by si náhodou
nechcel, ja by som to bez problémov zobral“, ozvalo sa zopár vtipkárov, kde to
akosi podozrivo škrípalo pieskom medzi
zubami. „Absolútne nepochybujem“, ironizoval som ich zrazu v sebe objavenú
odvahu, „na vás je vždy spoľah v krízových situáciách“.„Ja som
zamilovaná“, „Rúže z Texasu“, „Lampy už dávno zhasli“, „Oliver Twist“,
tieto a iné hity prvej polovice 60-tych rokoch minulého 20. storočia sa
hrali v tento jedinečný večer, kde sme tancovali s dievčatami
o stošesť, ktoré prekvapené našou priazňou nás vytáčali až do tretej
predlžovačky konca tohto gala večera maškarného plesu. „Decká“, ozval sa
rozlúčkový hlas pána riaditeľa Záhorského, „znovu ste vzácne prekvapili nás
učiteľov, rodičov, ale určite aj samých seba. Ste žiaci, generácia, ktorá sa
vydarí raz za život, keď vaše hlavičky, srdiečka sú ochotné a schopné vytvárať
nápady, akcie, aktivity nielen pre seba, ale najmä pre tých druhých, pretože
deti moje zlaté“, lámal sa mu vtedy dojatím hlas „uvidíte, že to je vlastne
zmysel života, nie ako sa staráme len sami o seba, ale ako sa vieme
postarať o tých druhých. Lebo len na tom v živote skutočne záleží,
vtedy budete naozaj šťastní a spokojní sami so sebou.“ Tlieskali sme,
cítiac úprimnosť a pravdivosť jeho slov, hoci mnohému, kvôli nášmu nízkemu
veku a tým aj prirodzene chýbajúcim životným skúsenostiam sme ešte
zákonite nemohli rozumieť, ale neskôr v dospelosti sme mnohí poznali, že
duševná pohoda a šťastie človeka čerpá vždy z tejto studnice poznania
života.
Za
tým skvelým školským detstvom, plným spomienok a zážitkov stál nádherne
ľudský človek, ktorý postavenie riaditeľa vnímal nie ako vládnuť, ale ako usmerňovať
detskú dušu, aby bola bohatá, naplnená vedomosťou, poznaním, vnútorne
vyrovnaná, pohodová, tešiaca sa, že môže chodiť do školy snov pána riaditeľa
Záhorského. Z nebeského obláčika sa bohužiaľ na nás už dlho díva láskavá duša
pána riaditeľa Záhorského, navyše s bolestnou stratou niektorých životov
jeho vtedajších deťúreniec, ktorých hlasy a smiech vanú navždy
v kompletne opravenej budove, dnes už neexistujúcej školy. Moja generácia
spolužiakov, rovesníkov mala to osudové šťastie, že žil, bol a pre nás zasvätil
vtedy svoj život a obetavé , šľachetné srdiečko človek, na ktorého nikdy
nezabudli a nezabudnú jeho deti, žiaci zo staručkej školy na Rendezi.
Cyril Sekerka
0 comments:
Zverejnenie komentára