Aňa Polakovičová: Z DOLNÉHO KONCA. Jožko Klinko. A jeho mama tetka Šandorka.

PRÍBEHY A OBRÁZKY. Obrázok devätnásty a dvadsiaty.

Jožko Klinko (cca 1926 – 1994)

Dospelí ho oslovovali len Jožko, my deti strýc Jožko. Bol to jednoduchý človek, ale pre nás, ktorí sme ho poznali, aj po smrti zostal nezabudnuteľný. Chlapík šťúplej postavy, trocha nachýlenej dopredu. Chodil rýchlo, čudne kládol nohy a vyzeralo to, akoby stále utekal. Svoj nižší vzrast kompenzoval hlasnou rečou so zvláštnym škrekľavým akcentom. Dobrosrdečne, s usmiatou tvárou a prižmúrenými očami sa prihovoril ku každému, koho stretol, nevynímajúc ani nás deti.

Jožko Klinko, dolnokončanský zajíčkár,
v pozadí zajačník, 1984.

Býval so svojou manželkou Hedvigou a piatimi deťmi na Dolnom konci (ulica Pri vinohradoch), v zadnej časti dvoj-domového dvora. V prednom dome bývali jeho rodičia Filip a Šandorka. K domu patril vinohrad Greft, ťahajúci sa za domom hore až po Podbrezovskú. Ten s rodinou obrábali, dorábali víno, ale Jožko vinohradníkom nebol. Aké mal zamestnanie si nepamätám, no za plácu pomáhal v jednotlivých domoch na Dolnom konci. Ochotne. Bolo ho vidno všade. V jednom dome pri príprave dreva na zimu, v druhom nanosil uhlie do šopy. Inde odpratal sneh, pokosil trávu, či pomáhal pri mlatbe obilia alebo zabíjačke. Robil aj pomocného murárskeho robotníka.

Dolnokončanský „zajíčkár“, aj tak možno Jožka nazvať. Bol odborníkom na chov zajacov, na zloženie krmiva pre ne, zabezpečujúce správny rast a kvalitu zajačieho mäsa. Zodpovedne sa staral o ich rozmnožovanie, dohliadal na čistotu rasy a potomstva. Rád odovzdával svoje znalosti ostatným chovateľom.

V domácnostiach ho mali radi a okrem pláce ho gazdinky mnohokrát ponúkli dobrým jedlom a vínom. Ak si vypil vína viac, vedel robiť doma žene Hedvige neplechu. Tá to tolerovala, ale ak bol Jožko neznesiteľný, rázne zasiahla. Stalo sa, že to prehnal vo chvíli, keď práve pripravovala rezne. Nečakane ho klopla po hlave tĺčikom na mäso. Druhýkrát do nej zapáral vo chvíli, keď žehlila. Dlho si pamätal jej obranný úder horúcou žehličkou. Jožko dobrák svoje činy vždy ľutoval a na dlhší čas bol pokoj. Neviem, či sa poučil, ale si ešte dlho požil.

Jožko v typickom postoji, 1984

Dolnokončanky 1956, druhá sprava
Jožkova žena Hedviga.

Tetka Šandorka (cca 1899 – marec 1954)

Tetku Šandorku Klinkovú, Jožkovu mamu, som poznala ako dieťa. Pamätám si ju ako peknú päťdesiatničku, rovesníčku mojej babky. Vždy čisto oblečená, dobrosrdečná a s milým výrazom v tvári. Vlasy mávala zakryté bielym plátenným čepcom, ktorý v nedeľu do kostola vymenila za parádny s farebnými stužkami. Jej muž Filip robil v niektorej z bratislavských fabrík. Ona sa starala o domácnosť, pomáhala neveste Hedvige s deťmi a vo vinohrade za domom.

Písal sa rok 1954. Začiatkom marca jeden pochmúrnejší deň som bola s mamou a babkou vo vrchnej časti vinohradu Zahmenca. Ten susedil len s urbárskou roľou (od roku 1960 na nej stoja domy Pri vinohradoch 332 – 340) a potom už len obyčajná cesta, na ktorú sme videli. Mama s babkou robili prípravné práce pred kopačkou a ja ako štyri a pol ročná som sa pri nich motala. Hore cestou bolo vidno dve ženy s vozíkom. Jedna ťahala, druhá tlačila menší rebrinový vozík plne naložený nákladom. Zastali na našej úrovni. Bola to mladšia Hedviga, ktorá vozík ťahala, a tetka Šandorka, vtedy 55-ročná, vozík tlačili. Ženy si vydýchli a ako bývalo nepísaným pravidlom medzi susedmi odznel dialóg:

„Pomáhaj Pámbu.“
„Aj Vám. A kde ste Vy dvje byli?“
„Ná, chystáme sa kopat, tak sme byli ve skladze pri železnici kúpit umelé hnojivo.“
„Porádne ste si teho naložili.“
„Tri metráky, tolko sa na vozík zmjescilo. To aby sme nemoseli ít ešče raz.“

Po krátkom odpočinku si Hedviga založila na ramená popruhy a chytila oje vozíka.
Tetka Šandorka sa vzadu sklonili, ruky položili na vrecia.

So slovami „Tak sa mjejte s Pánem Bohem,“ mladšia potiahla, staršia potlačila.

Plne naložený vozík sa ani nepohol. Malé drevené kolesá s kovovou obručou zostali pohrúžené v zemi.

Ženy zopakovali pokus dať vozík do pohybu. V tej chvíli tetka Šandorka zachrčali a zvalili sa na vrecami naložený vozík. To bol ich posledný výdych a moje prvé stretnutie so smrťou.

Nedá sa zabudnúť.

Dolnokončanky 1953, v bielom čepci Jožkova mama,
tetka Šandorka. V kočíku Aňa.

Aňa Polakovičová
rodáčka z Dolného konca
marec 2022