POSLEDNÁ ROZLÚČKA V KOSTOLE
Drahé sestry a bratia,
zišli sme sa tu, aby sme sa rozlúčili s Ing. Dušanom Luknárom.
Pracovať začal v roku 1959 ako projektant v Stavokombináte. Od roku 1960 pracoval v Pozemných stavbách v Bratislave, kde viedol paneláreň. Na ďalšom pracovnom mieste už ako vedúci hospodárskeho prvého prúdu začal stavať byty a každý mesiac jeho zásluhou bolo postavených 600 bytov, pričom ďalších 600 započal. Takto pribúdali byty na sídliskách Hostinského, Ružovej doliny, na Priemyselnej ulici, Štrkovci, Ostredkoch a Pošni. Od roku 1967 pracoval na Ministerstve stavebníctva Slovenskej republiky. Zabezpečoval výstavbu viacerých stavieb, ako cementárne, atómovú elektráreň Jaslovské Bohunice, Petrochemický komplex Slov. republiky, tranzitný plynovod a ropovod, za čo bol viacnásobne vyznamenaný štátnym vyznamenaním. Od roku 1973 pracoval ako námestník pre výstavbu v národnom podniku Benzinol a zabezpečoval stavby strategického významu. Staval produktovod v Kľačanoch, Hronskom Beňadiku, Hornom Hričove, Stožku. Začiatkom 80. rokov bol avantgardou zavádzaním telemetrického systému na počítače v týchto centrách produktovodu. Za zásluhy bol opäť ocenený štátnymi vyznamenaniami. Pred odchodom do dôchodku pracoval ako námestník pre investičnú výstavbu v Inchebe. Zaslúžil sa o výstavbu samotnej budovy Incheby s priľahlými výstavnými a konferenčnými priestormi s hotelom. Toto je len malá ukážka toho, čo postavil a za čo sa zaslúžil, lebo je toho omnoho viac. Napríklad vežiaky pri bratislavskom tuneli a byty v Karlovej Vsi.
Je veľmi obťažné vtesnať celý život a prácu tak nesmierne ušľachtilého, nezištného,
pracovitého, produktívneho, nestranného a dobrotivého človeka do malej kocky na jednu
stranu hárku papiera. Bol v pozícii a pracoval na takých pracovných miestach, kde
mohol ľuďom pomáhať, a on tak výdatne činil. Jeho manželka, dcéra, vnúčatá,
pravnúča, ich partneri s ďalšou rodinou a priatelia strácajú obetavého manžela,
otca, deduška a pradeduška, svata, priateľa, ktorý pre nich robil všetko.
Jeho pamiatka, láska a
obetavosť sú navždy vpečatené v ich a našich srdciach.
PRÍHOVOR NA KARE
Drahá rodina, milí
priatelia.
Sme sa tu zišli, aby
sme odprevadili môjho otca, skvelého človeka. Som veľmi rada, že ste tu a
prišli ste mu dať svoj posledný pozdrav.
On bol srdcom vždy
Račan. Bol hrdý na Raču a vždy, keď sme išli cez dedinu, každého, koho
stretol, poznal, oslovil a pamätal si celú jeho rodinu.
Môj otec bol veľmi
dobrý človek. Sa mi vždy venoval a pretože bol vynikajúci športovec, ma naučil
plávať, lyžovať, korčuľovať. Neviem, či viete, ale jeden čas hral aj vodné
pólo. Ovládal všetky štýly plávania.
Hral hokej a futbal
tak dobre, že ho volali do národného družstva. Ale pretože vtedy študoval, samozrejme,
že si vybral školu. Roky chodieval ako inštruktor lyžovania na školské
lyžiarske zájazdy.
Bol skvelý starý a
prastarý otec. Videl sa vo svojich vnúčatách a pravnukovi a nekonečne ich
miloval. Ivetke a Ivankovi sa venoval a učil ich všetkému, čo vedel on sám. Z
celého srdca im prial, keď si našli partnerov. Pretože, ako mi hovoril: „už
máme väčšiu rodinu, je nás viac“.
Pre neho neexistovalo
slovo nie. Čokoľvek sme od neho chceli, vstal a išiel. Spravil nespraviteľné a
vybavil nevybaviteľné.
Moja mama môže povedať
aký bol manžel. Staral sa, urobil pre ňu všetko, čo jej videl na očiach. Mne
vždy vravieval: „Ivetka, Etka to tak chce, tak to tak bude“.
Rád cestoval a nás
brával so sebou.
Lúčime sa s človekom,
čo miloval život. S múdrym človekom, na ktorého ste sa mohli obrátiť s čímkoľvek,
lebo vždy všetko vedel a pamätal si.
Pripíjam na jeho život, na jeho lásku k nám, na všetko, čo za život spravil, na jeho pamiatku.
MUDr. Iveta Lattáková
rod. Luknárová
dcéra
rod. Luknárová
dcéra
0 comments:
Zverejnenie komentára