Alex Marčan: Vrchári boli špecifická skupina. Mali svojský folklór.

Videl si iba obrovský batoh, ženy sa kdesi pod ním strácali...

Priemyselno-výrobný charakter kysuckého regiónu sa dnes žiaľ, čiastočne opakuje. Chlapi v minulosti chodili za zárobkom na „týždňovky" do Třinca, Karvinej, Nového Bohumína, Ostravy. Dnes chodia do Anglicka, Španielska, Škótska, či iných štátov EU.

Okresné mesto Čadca malo závody Tatra, Slovena, Okrasa a iné služby. Bola drevárska výroba v Krásne n/Kysucou, výroba ložísk v Kysuckom Novom Meste. Veľa iných možností zárobku nebolo. Chlapi sa v piatok vracali „zo sveta“ autobusom, ktorý okolo 16:00 hod. zastavil pred „Konzumom“. Húf detí čakal na jeho príchod a kontrolovali sme, kto mal prísť a neprišiel. Poznali sme ich spamäti skoro všetkých. Tí, čo neprišli, boli predmetom detských konšpiračných teórií.

Teraz niekoľko spomienok na ženy. V podstate sa v týždni starali o všetko. Dobytok, kravy, kozy, ovce, ošípané, hydinu a... deti. Kedy sa s nimi učili, ako dnes, netuším. Okopávali zemiaky, sušili seno, ovos, či iné plodiny. V totálnom chvate sa snažili uchrániť seno a slamu pred letnými búrkami. V obrovských nošiach znášali v predklone náklad. Videl si väčšinou iba obrovský batoh, ženy sa mi kdesi pod ním strácali...

Ľud Kysúc bol vždy tvrdý. Formovaný vrchmi, lesmi, skalistou pôdou a údermi osudu. Akým spôsobom sa mnohým podarilo vystavať murované domy, ktoré volali „štoky“, v ťažko prístupných kopcoch, som dodnes nepochopil. Boli plánované ako viacgeneračné, dnes stoja častokrát opustené, ako odkaz zodratých rúk dedov a otcov. Z rozprávania si spomínam, že najdôležitejší pomocníci pri stavbe boli kone, rodina, kamaráti a slivovica. Finančné vyrovnanie za pomoc bolo riešené systémom „barter“, teda tovar za tovar, služba za službu. Cash flow, alebo ak chceš – voľné financie, spravidla neboli. Peniaze išli do nákupu stavebného materiálu.

No vráťme sa v čase k dedom. Prvý kultúrny počin leta boli hody. V rodisku môjho detstva boli okolo Jána (24. júna). Týždňovkári sa vracali domov zo sveta baní, železiarní, „štreky“, či iných profesií. V nedeľu, po kostole, začali účastníci hodovať okolo nastavaných šiatrov kolotočov, hojdačiek a strelníc. Frajer vystrelil papierovú ružu a daroval ju dievčine, ktorá mu padla do oka. Podal ju naoko ležérne a bez mimoriadneho citového prejavu. Boli by sa mu kamaráti smiali.

Okolo 14:00 hod. začínala tanečná zábava „Na Kolečku“. Požiarna zbrojnica, ktorá stojí v areáli, bola podľa pamätníkov z rokov 1935 - 36 ľudovou školou pre žiakov 1. a 2. ročníka. Chodila tam aj moja matka. Spomína si, že cez vojnu sa v pivnici pod touto budovou skrývali pred ustupujúcimi Nemcami. Neskôr sa miesto premenovalo na „Pod hríbom.“

Nastúpila objednaná kapela, spravidla harmonika, plechové dychy, občas husle a bubon. Repertoár tvorili valčík, polka, niekedy pokus o modernu – Kristínka a. i. Niektorí ležérne sediaci speváci chceli kráčať s dobou. Tak si modernizovali texty, napr. „Prečo si neprišiel, keď som ťa čakala....“ upravili: „Z akých dôvodov si neprišiel...“.

Vrchári boli špecifická skupina, mali svojský folklór.

Vrchári boli špecifická skupina. Schádzali z vysoko položených lazov medzi horami. Mali svojský folklór. Podvečer sa štyria-piati spravidla pohádali pre smrteľne dôležitú vec, objavenú v nejakej fľaši. Nastúpilo aikido. Spočívalo v tom, že títo pokrstení samuraji vytrhávali z drevených plotov na okolí tzv. šteky, pomocou ktorých sa snažili obhájiť svoje – pred chvíľou zabudnuté tvrdenia. Ak náhodou niekto niekoho dobehol, tiekla krv. Na druhý deň to však už nikto neriešil. Aj takéto kultúrno-bojové akcie patrili k histórii vývinu rokov cca 1955-65. Potom sa kysuckí samuraji kdesi vo svete stratili. Traduje sa, že títo vrchári boli potomkovia osadníkov, ktorí sa v minulosti ukrývali na odľahlých lazoch pred zákonmi. Ich prchká povaha tomu častokrát nasvedčovala.

Cez zimu schádzali zo snehom zapadaných lazov raz do týždňa na nákup potravín. Kôň ťahal sane po hlbokom snehu. Boli naložené základným proviantom na prežitie a zakryté plachtou. „Konskí šoféri“ sa po nákupe v Konzume zastavili v krčme, ktorá im potom neumožnila pokračovať po tme do vrchov. Spravidla zostali spať v „dolných“ domoch. Ako odmenu za nocľah im domáci odrezali klobásu. Často krát si klobásové zmenšenie ani nevšimli. Inokedy im opité vrece vypadlo samo od seba zo saní. Cukor, soľ, či múka, boli vďačným spestrením potravy pre divú zver. No i táto generácia sa vytratila do mojich detských spomienok.

Heligónkari Gombík a Škorvánek, gitarista Miro Šuterík.

Kultúra, ktorá nás sprevádzala v detstve, bola spravidla situovaná v miestnych krčmách. Napríklad: Krčma u Vravníka. V sobotu večer tam hrával na heligónke harmonikár Gombík. Spomínam si, že keď spieval, mal na krku nabehnuté hrubé žily. Nemal predné zuby, mohol dať dvoj hlas s Drakulom. Za predvedené umenie mu nosili pivo a poldecáky. Aký bol jeho kultúrno-spevácky výkon, si už žiaľ nepamätám. Preto do spomienok uvádzam klasika: „Bolo to pekné a umelecky hodnotné!“

No bol aj druhý heligonkár nášho detstva. Škorvánek. Hovorili o ňom, že štyri medze preskočil, ale notu nestratil. Tieto ľudové „povedačky“ nahrádzali dnešnú hudobnú kritiku.

Zaraďme tu ešte jedného „hudobníka“, ktorý neskôr už hral aj na gitare. Nikto nevie, odkiaľ ju mal. Áno, bol to Miro Šuterík. Toho dotlačila k muzicírovaniu jeho staršia sestra. Keď prvýkrát počula náhodou hrať neskoršie zoskupenie Orfea, hovorí bratovi: „Miro! Toto si sa mal naučiť. Nie kradnúť.“ Miro sa potom naučil 3-4 akordy a tvrdil, že vie zahrať všetko. Deti pri stretnutí s nim zabúdali zatvárať ústa. Nuž čo. Frajerom sa to stáva. Kolorit nášho detstva v rôznych modifikáciách regiónu dokresľovali postavy – postavičky z reálneho života. Ako deti sme sa smiali na ich výčinoch, ale dnes mám pocit, že mnohé situácie boli zámerne „usmernené“ zo strany aktérov, aby sme my, ako deti, mali jemný pocit veselosti a príjemných spomienok, či hororových scén.

Starý dedinský hrobár

Starý dedinský hrobár. Na jednom oku šedý zákal, druhé bolo škuľavé. Väčšinou s hlavou pod čapicou a na pleci s opicou. V kútiku úst cigareta Lipa, Detva, či Bystrica. Z krčmy „U Polca“ odchádzal, keď padla záverečná. Bol známy výrokom, že: „Zaplať pol deci a nájdem ti na cintoríne suché miesto.“ Neviem, či mal v hlave schopnosti poštového holuba, lebo aj keď si cestou domov sem-tam zdriemol v priekope, ráno sa zobudil vo svojej drevenici. Zaostril škuľavé oko na špinavé sklo v okne a cez medzeru štrbavých zubov utrúsil do rodiaceho sa rána: „Ukazuje sa krásny deň. Škoda sa nenadrúľať.“ Mal mimoriadne škrekľavý hlas. Dnes povieš – chrapľák. Túžia po ňom mnohí popovi speváci. Možno by im pomohlo oprieť sa do hrobárovho čakana, vykopať starú lebku a opýtať sa jej: „Byť, či nebyť pop-spevákom?“ Statočne ovládal dve pesničky. Neviem, či sa ich naučil v živote, skôr si myslím, že sa mu v hlave zrodili pri kopaní hrobov. Prvá pieseň bola, vzhľadom na dobu, monotónne drzá a jemne sexuálne orientovaná.

Teda:

Éééj, staráá som ja, staráá, Éééj, nevydala sóóm sa. Éééj, na druhý svet póójdem, Éééj, nemrdaná búúdem. Čo sa týka melodičnosti, pokojne sa vošiel do troch susediacich tónov.

Text jeho druhej piesne sa už týkal vzťahu muža a ženy. Možno z pohľadu jeho jedného oka, to mala byť láska, či čo. Tiež začínala škrekľavým nápevom Éééj!

Takže:

Éééj, stará baba, stará je, Éééj, keď ju svrbí, radáá je.

Éééééj, keď ju škrabeš palcami, Éééj, ona kričí vajcáámi.

Rytmus bol rezký poskok, dokreslený pantomímou. Skoro rap.

Niekedy „strihol“ obidva songy za večer, inokedy šetril s dychom.

Poľovník Hajko

Druhá postava, ktorá predstavovala nebezpečenstvo pre miestnu lesnú zver, bol poľovník. Všetci ho volali Hajko. Malý, zaguľatený, odkedy sa zrazil so starým Parkinsonom, vďaka sústavnému kmitaniu hlavy do strán, mal oči v nedefinovateľnom roztrasenom uhle k puške guľovnici, ktorú nosil prelomenú cez plece. Samozrejme, zelený klobúk so sojčím pierkom a zelený dlhý hubertus. Traduje sa, že nikdy nič netrafil, okrem jednej mačky na strome, o ktorej tvrdil, že to bol rys. Musím pripomenúť, že ani optická medicína v tomto období nebola dostatočne pružná na to, aby mu poradili zámenu guľovnice za brokovnicu. Mohol trafiť aspoň do dverí. Je zachovaná jedna príhoda, z rokov cca 1963-65, ktorú s veľkým úspechom o ňom rozprával jeho syn Jaro. 

Sedia zajace v lese okolo pňa a hrajú karty. Naraz, bác. Starý zajac sa otočí a hovorí: „Rozdávaj, to je iba Hajo.“ Lenže Hajkovi sa od vzrušenia vysypú náboje do trávy a začne ich zbierať. Starý zajac, keď to zbadá, odhodí karty a kričí: „Utekajme, Hajo zbiera kamene!“

Básnik Ferko Trnka

Tretia postava – básnik. Ferko Trnka. Človek asi 60-ročný, jednoduchý, pri bežnom stretnutí s ním ho skoro nezaregistruješ. Lenže. Po 5-6 poldecákoch v miestnej krčme sa mu otvorilo „poetické oko“ a začal rozprávať v rýmoch. „Ja som Ferko Trnka, slabo mi to brnká. “Predstavil sa prítomným. Potom sa rozhodol odskočiť na WC a cestou náhodou naďabil na okoloidúce učiteľky. „Súdružky, ideme na hrušky,“ ovalil ich svojou duchaplnou poetikou. Učiteľky zalapali po dychu a vyvalili na neho oči. „Ja som Franta z Paríže, mňa nikto nedá za mríže,“ slávnostne ukončil stretnutie so zástupkyňami miestnej inteligencie a spokojne sa vrátil k poháriku. Tu ho tiež „náhodou“ osloví príslušník vtedajšej VB. „Predložte občiansky preukaz!“ Odpoveď na seba nedala dlho čakať. „Ja sa s tebou nehrám a občiansky ti nedám.“ Príslušník sa nedáva vyviesť z pokoja a opakuje. „:Ukážte ten občiansky!“ Dialóg pokračuje v rovnakom duchu: „Ja mám doma vrece hrachu, z teba nemám vôbec strachu.“ Policajt mávne rukou a odchádza v záblesku prefajčených, zažltnutých zubov, škeriacich sa miestnych štamgastov. Ferko, sediac pri stole spokojne utrúsi: „Škoda mlčať.“ A pokračuje. „Sadneme si na uležanú slamu, nebudeme musieť zavrieť tú pravo tlamu.“ Čo je pravo tlama, som žiaľ, nikdy nezistil. Možno opak ľavo tlamy. Ale to sú iba moje špekulácie.

Jano Šotko-Pecár, palič mŕtvol

Ešte jedna postava z detstva, tá, ktorej sme sa báli. Jano Šotko-Pecár. Pracoval v Ostrave v krematóriu. Hovorili o ňom, že páli mŕtvoly. Z pohľadu detí hrôzostrašné. Rozširoval o sebe – prenesme sa chvíľu do Ázie, že pre potravu zabíjal psov. Tvrdil: „60 rokov som mal a 60 psov som „zežral“. Ak nejaký pes na neho zaštekal, prihovoril sa mu:.“ Však ty prídeš!“ Traduje sa o ňom, že raz v mladosti cestoval autobusom, do ktorého nastúpil černoch. Jano pri pohľade na čiernu pleť vyskočí a zakričí: „Zastavte autobus!“ V totálnom zmätku vyskočí. Ešte za odchádzajúcim autobusom zahrozí päsťou a reve, že s čertom cestovať nebude. No aj Janov čas sa naplnil a pobral sa cestou, ktorá je vydláždená pre všetkých. Možno mu ju vyšliapalo jeho šesťdesiat psov.

A prešlo leto. Štyri jablká sme susedovi ukradli, aby bolo dobrodružstvo.

Poďme do zimy. Na Kysuciach zimy boli, aj sú, kruté. Záľaha snehu, mráz, fujavica. Rok cca 1960. Silvester v miestnej krčme. Akýsi bál, či maškarný ples. Mladé devy mali dlhé tmavé hodvábne šaty, ozdobené trblietavými hviezdičkami. Škrabošky. Mládenci boli vyštafírovaní cigaretou, frajersky prilepenou v kútiku úst. Doplnením chlapskej masky bol poldecák. Škrabošky a dlhé šaty mali problém s omrzlinami. Ale pre krásu všetko. Predstav si cestu v polmetrovom záveji, fujaku a mraze. Poltopánky. Prezliekanie, či prezúvanie nebolo. Spomínam si, že dve takéto mladé devy, tuším boli z rodiny, najskôr rozmŕzali v našich perinách, až potom sa išlo na tanec. Ako išli domov, neviem. Deti už vtedy spali.

Boli sme hrdí herci, šéfoval nám „režizier“ Milan Marťák

A konečne, poďme zabŕdnuť do kultúry.

Roky cca 1957-58. Som svedkom prvého bábkového divadla. Mali sme 5-8 rokov. Bábky boli z handier a drevená debnička,  petrolejka, búchanie na starý plech, strigy, čerti, lúpežníci. Prvá scéna. Bola „situovaná“ do akéhosi chlieva pre kozy. Vošlo sa nás tam 5-10 malých škrečkov, ktorí sa statočne báli prebiehajúceho deja, na veľkú radosť našich starších kamarátov, ktorí sa tešili z nášho strachu.

Divadelným šéfom bol Milan Marťák. Na tú dobu nezvyčajný kultúrny samorast.

Na svoje bábkarské prvopočiatky nadviazal o niekoľko rokov neskôr, keď už „zarábal v bani v Ostrave. Zo „sveta“ prinášal banícke príhody, rozprával ich v miestnej krčme a najviac sa na nich zabával práve on. „Príde baník do opery“, začal, „sadne si do prvého radu a sleduje dej. Vstúpi na javisko žena a kričí na muža: Daj mi tie kľúče! Muž jej odkričí: Nedám! Daj! Nedám! Toto sa chvíľu opakuje a zdá sa, že dej sa nehýbe. Baník sa zodvihne a vstúpi do deja. Tak daj jej tie kľúče, lebo o hodinu mi ide vlak a ja chcem vidieť operu!“ Tak asi týmto spôsobom kultúrne podkutý Milan bol predurčený na to, aby si kúpil 16 mm kameru a začal vyrábať hrané filmy. Asi to bolo prvé kysucké filmové štúdio. V piatok podvečer sa Milan vrátil z Ostravy a organizuje novú kultúrnu „degeneráciu“. Mali sme už 10-15 rokov, teda roky 1960-65. Do filmu sme boli angažovaní tuším všetci, ktorí práve nekradli jablká, alebo nehrali futbal.

V počiatkoch som žiadne nádejné herečky v našom „filmovom“ zbore neregistroval. Vlastne, Milan Marťák bol v živote môj prvý kameraman a režisér. Spravidla sme pri nakrúcaní nevedeli, o čo ide. Chodili sme po lese v starých klobúkoch a niečo sme si mali šomrať.

Jeden filmovací deň:

Zišli sme sa v lese v stanovenom čase a režisér hovorí Ferovi Marťákovi, ktorý bol jeho menovec, a teda mal určité privilégium filmovej staar a aj klobúk mal preto najväčší. „Povedz text, nejaký.“ Fero sa vystrie, rukou ukáže smerom k horizontu a spod obrovského klobúka tragicky oznámi: „ U Kordyšých sú banditi!“ Tým sa filmovací deň skončil. Nikto sa už nedokázal sústrediť na neznámy dej filmu. V priebehu dvoch minút ma ešte stihli zastreliť. Všetci už odišli, iba ja som stále skonával, smrteľne zasiahnutý. Možno to bolo aj tým, že ako 9-10 ročný som padol zo stromu. To som bol prvýkrát v Čadci. Ruku mi dali do sadry. Dnes rozmýšľam, že prečo iba ruku. Ale vráťme sa k dokončeniu filmového diela. 16 mm kamera bola bez zvuku. Ozvučenie sme robili po vyvolaní filmu na kotúčový magnetofón. Nikdy si nikto nepamätal, čo sme šomrali v lese, nikdy nebol synchrón, skôr asynchrón. Ale boli sme hrdí herci, ktorým „šéfoval“ Milan Marťák, ktorý si v titulkoch ako profesiu napísal: „REŽIZIER“. Napriek upozorneniam, nikdy názov profesie nezmenil.

„Divadelný“ režisér si overil, že čítať viem, tak ma angažoval

Rok 1966. Mal som 15 rokov, keď ma oslovil môj prvý „divadelný“ režisér, Pavol Holeštiak. Predložil mi v starej drevenici pri kostole nejaký text, aby som to prečítal. Overil si, že čítať viem, tak ma angažoval. Vedel, že môj otec bol divadelný ochotník, tak sa rozhodol zariskovať. A začali sme nacvičovať estrádu. Scéna – televízna obrazovka z polystyrénu, dej plynul, ako televízny program. Skeče, scénky, hudba budúcej skupiny Orfeus. Bol som najmladší člen hereckého „ensemblu“. Obsadili ma do postavy ľudového rozprávača zo Záhoria. Kde je Záhorie, som síce približne vedel, ale s nárečím som skúsenosť nemal. Starý klobúk a nová fajka mi mali dodať chýbajúce roky. Odohrali sme 3-5 predstavení a koniec.

No dobre, stačí.

Poďme k pôvodnej myšlienke a prepáč mi, ak som sa troška zdĺhavo rozpísal v tejto kapitole o minulosti, ktorú som si za pomoci spomienok súputníkov priblížil. Prepáč mi, ak som sa v tejto kapitole viac zameral na dedinu, v ktorej som kedysi prežil detstvo. Tiež mi, ak môžeš, prepáč, ak som zabudol na situácie, ktoré formovali môj, či náš vývoj. A nakoniec, prepáč, ak sme spolu v mladosti zmokli a v živote spolu neuschli. Lebo mladosť je známa tým, že ak by sme mali všetko robiť odznova, ešte stále by sme mali dosť času.

Čo už. Panta rei...

Fragmenty

Zodratá detská halena

a poláskanie od mamy

či skrvavené kolená

spomienka dávna omámi

vrkoče vlasov z temena

dávno sa stali ženami

postava chlapca zdedená

vyrástol z neho len známy

Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra Marčana

Začiatky bigbítu na Kysuciach

Autor

Rodné Zákopčie