Už ako deväťročný som mal ťažký úraz – roztrhnutú pravú ľadvinu.
V nemocnici na Hlbokej ceste mi zastavili krvácanie do moču. Bol som na izbe, kde ležal 10 ročný, ťažko chorý chlapec. Trpel bolesťami a bol stále smädný. Aj v noci som mu podával vodu a popravil miesto na ležanie. Po troch dňoch zomrel.
Ako desaťročný som začal premýšľať, prečo musia ľudia zomierať. Aj môj otec zomrel, keď som mal len dva roky (po jeho smrti nás zostalo žiť 7 bratov a jedna sestra). Mali sme šťastie, že naša mama od 11 rokov slúžila v Budapešti v rodinách pri malých deťoch do 18-tich rokov. Za tie roky sa naučila všetky práce, ktoré v živote rodiny potrebovala. Viac sa nevydala, ale sama nás vychovávala, až kým sme si všetci založili vlastné rodiny. Naučila nás žiť, pracovať, pomáhať všetkým, ktorí pomoc potrebovali.
V roku 1945 som nastúpil k železnici. Neskôr som musel absolvovať kurz prvej pomoci. Nielen bežné poranenia, ale aj oživovanie ľudí v bezvedomí, masáže srdca a aj prvú pomoc pri pôrode. Balíček prvej pomoci som mal vždy v práci v mojej skrinke, aby som mohol vždy pomôcť. Neskôr som sa naučil robiť tinktúru z včelieho propolisu a začal som robiť aj propolisovú masť. S propolisom som veľa ľuďom pomohol. Keď niekomu v práci niečo padlo do oka, prišiel za mnou, aby som mu to vytiahol. Keď sa stal v práci väčší úraz, musel som so zraneným ísť do nemocnice sanitkou. Iní zamestnanci neznášali krv.
Uvediem zopár príkladov. Zamestnanec Brúder prišiel o obidve nohy. Zamestnanec Szabadoš – poškodenie pravej ruky nárazníkmi. Zamestnanec Tóth pri zvesovaní vozňov v pohybe spadol a vozeň mu prerezal ľavú ruku nad lakťom a na pravej mu zostal iba palec. Mazáček vypil metylalkohol, ktorého som počas nočnej služby 9. mája viezol do nemocnice. Keď ho lekárka prezerala, posvietila mu aj do očí. Vtedy som jej povedal, že už je zle. Opýtala sa ma, prečo tak hovorím. Lebo oči mu už nereagovali na svetlo, musel piť metylalkohol. Potom nás previezli do štátnej nemocnice, kde mu lekár dával injekciu do srdca. Po pol hodine mi lekár povedal, že už niet pomoci. Musel som ho vyzliekať a obliekať pri každom vyšetrení. On až do poslednej chvíle (hoci už nehovoril) aspoň pokrútením hlavy tvrdil, že nič nepil. Aj ďalší zamestnanec, čo pil, oslepol. Z nemocnice som sa domov vrátil až na obed. Manželka už mala o mňa veľký strach. Nikto jej nepovedal, že som viezol zamestnanca do nemocnice. Pri Mazáčkovom pohrebe mi jeho manželka povedala, že keby som mu skôr zavolal sanitku, mohol ešte žiť. Ale on po vypití metylu bol doma 24 hodín a sťažoval sa jej na bolesti žalúdka. Ona mu povedala, že nemal slopať. Keby mu ona zavolala sanitku večer, snáď mohol žiť.
Aj po odchode do dôchodku pomáham každému, kto ma o pomoc požiada. Ľudia si často prídu pre propolisovú tinktúru alebo masť.
Od SČK sme ja, aj moja manželka, dostali 23. 4. 2009 za 50 rokov členstva „Vyznamenanie SČK II. stupňa“.
Eduard Wenzl
0 comments:
Zverejnenie komentára