A PADALI
HVIEZDY
Tú noc padali hviezdy. Kŕdeľ nás, šarvancov
Rendezskych, sa prikryl letnou tmou v našom milovanom detskom parku, tráva
sa stala razom pre nás prírodnou
posteľou, vyhliadkou do nekonečnej žiarivej oblohy, plnej magických hviezd. Ako
to všetko len voňalo vzrušením, tajomného, nepoznaného, v mysliach osem,
desaťročných detí, ktoré vtedy všetko nové tak dychtivo prekvapuje. Bolo nás
takmer zo pätnásť detí ležiacich tesne vedľa seba, s úžasom a obdivom
hľadiacich na tú jagajúcu sa nádheru blikajúcich hviezd, kde niektoré zrazu
záhadne padali tam niekde v diaľke na matičku zem. „Treba si niečo priať,
keď zbadáte padajúcu hviezdu, napríklad koľko sa chcete dožiť rokov“, povedal
som motivačne a dal tým priechod záplave túžob, snov z ríše príbehov
Aladinovej zázračnej lampy. „Ja chcem žiť osemdesiat rokov“, skríkol nedočkavo
prvý Juro Trnovec, aby ho niekto nebodaj nepredbehol. „Ale to si musíš len
myslieť, aby sa ti to splnilo“, tíšila ho Majka Kročková, ale pre istotu hneď
dodala: „Ale keď si to už povedal, ja by som sa chcela dožiť rovnú stovku“.
„Viete čo“, prehlásil som šalamúnsky, aby som ozvláštnil jedinečnosť tejto
letnej noci: „dobre, ale len dnes to nevadí, môžeme si čokoľvek priať aj
nahlas“. „Áno, to je fajn“ ozvalo sa zborovo súhlasne, „veď len dnes,
výnimočne. Na budúce to už neplatí“. Majka Beňovičová, verná to spolupútnička
životom s Majkou Kročkovou, plná obáv, priam horúčkovite vstúpila do siene
prianí prehlásením: „Majča, zabudla si, že máme spolu už dávno dohodu, že tej
stovky sa dožijeme spoločne?“ „Ale to je predsa samozrejmé“ vykľučkovala
z nepríjemnej situácie Majka Kročková „Myslela som tým automaticky, že my
dve spolu“. Števo Mizerák, ktorý to už nevydržal víťazoslávne
a triumfujúco povedal: „Ja chcem rovných dvesto rokov“. Vyrazil tým na
chvíľu všetkým dych, ale reakcia deciek bola okamžitá, poznamenaná poznaním, že
s tou výškou rokov môžu ísť kľudne bez obáv nepredstaviteľne vysoko. No
preťal som presvedčivo aj tú najmenšiu hranicu pochybností, skromnosti svojich
parťákov, kam až môžu licitovať so svojimi neobmedzenými nárokmi na púť
pozemskú „Čítal som teraz knihu od Karla Maya – Matuzalém, a tam sa títo
ľudia hravo dožili aj tisícku rokov“. Ja, ja, mával neodbytne rukou Vladko Drus
„Tu s mojim bratom, dilinom Stanom sa chceme dožiť tristo rokov. A,
a zabudol som, daj tam aj švegru Janu“. Strhla sa záplava ďalších prianí,
keď už aj ostatní zistili, že sú zbytočne nesmelí, skromní, kde pružnejší
a šikovnejší si už zabezpečili celkom slušne dlhý pobyt na zemi
Rendezskej. Vierky Kelnerová a Blisková, ďalšie nerozlučné kamošky tichučko,
nerozhodne ako keby sa báli, že im ich prosba neprejde povedali: „My sa chceme
dožiť spolu štyristodvadsať rokov“. „Čo je to za blbosť!“ oponoval im odborne
Jano Chromiak „Treba to všetko vždy zaokrúhliť. Ja sa chcem napríklad dožiť
päťsto rokov, ani o rok menej“. „Dobre“, súhlasili Vierky zahanbene, „tak
teda štyristo“. „No vidíte, baby“ pochválila ich spolužiačka Janka Durná „A aby
sme sa neopakovali, ja chcem šesťsto“ zahlásila akoby medzi rečou. Robino Nagy,
ktorý bol vždy tvorcom tých najdivokejších nápadov a bol doposiaľ
nepochopiteľne ticho, zdrvujúco, neodvolateľne povedal: „Pozrite, keď hocijaký
Matuzalém sa kľudne dožije tisícky, ja tiež nebudem trocháriť. Dávam si rovnú
tisícku“. Ohromenie z jeho slov, že dokázal požiadať o niečo, čo si
ostatní len priali v kútiku svojej duše ako želanie nedosiahnuteľné,
spustil už úplne divokú nekontrolovateľnú búrku túžob siahajúcich do
vesmírnych, nekonečných diaľav. „Cyro“ zrevali zúfalo všetci, aj tí čo už vyriekli
tak smiešne malé nároky na výšku rokov, aj s tými ktorí nesebavedomo
vyčkávali kam povedie táto fantastická dnešná nočná možnosť, dožiť sa rokov
Matuzalémskych. „Povedal si predsa, že dnešná noc je výnimočná, kedy je
dovolené všetko. Tak musia platiť aj naše opravné priania“ Bez zaváhania som
vodcovsky prehlásil: „Keď som povedal, že dnes je povolené všetko, platí to aj
o možnosti zmeniť si prianie dĺžky rokov“. „Skvelé Cyro, to je správne,
spravodlivé“, viezol som sa na vlne lacnej popularity, kde všetkým, ktorým som
vyhovel, už okamžite spriadali smelé plány, kam to poženú so svojimi nárokmi na pozemskú púť, čo
najdlhšie. „Cyro veď povedz“ ozval sa zrazu môj spoluparťák v laviciach
školských na základnej škole Miloš Kuchar: „ My sme po prečítaní knihy
Matuzalém, boli už dávno rozhodnutí, že keby náhodou bola možnosť si niečo také
priať, tak jednoznačne tisícku“. „Miloš, to je bez debaty“ zdôraznil som
podporujúco pravdivosť jeho tvrdenia, ja som to chcel povedať až keď si poprajú
všetci“. „No ale Miloš“ povedal zrazu nekompromisne, vtieravo ako repíč na
teplákoch aj Maroš Michalčík, zvaný tiež Šekyno, „Toto sme si predsa odklepli,
jelito kopyto platí to, všetci traja na kopci ľadovne“. S Milošom Kucharom
sme prevrátili neveriacky oči nad týmto parádnym kúskom nášho priateľa , ale
parťácky sme ho podržali. „Šekyno, prepáč“, ladil som čo najpresvedčivejšie
tóninu svojho hlasu, „čo je raz odklepnuté to navždy platí, že nám to
s Milošom mohlo tak blbo vypadnúť“. Šekyno pozdvihol vyčítavo obočie, ale
veľkodušne prikývnuc nám predsa len odpustil. Ľuba a Mima Záhorské, dcérky
to nášho mimoriadne obľúbeného riaditeľa základnej školy na Rendezi Emila
Záhorského nás nečakane zaskočili oznámením, že sa sestersky dohodli, žiť na
svete len päťsto rokov. Zahanbene, zarazene som vykoktal so všetkou
rytierskosťou a džentlmenskosťou „Dievčatá,
ale môžete, ako my, žiadať aj o tisícku rokov“. „Nie, Cyro, nám stačí naozaj
tých päťsto rokov“. Skrčil som sa ľudsky pred ich nevídanou skromnosťou toho
rozmarného letného večera, kde sme všetci rozšafne putovali doteraz až po
vesmírnych prianiach, žiť tu aspoň nepatrne tisícku rokov a teraz zrazu,
ako usvedčení a náležite potrestaní za svoju nenásytnosť som sa ešte
pokúsil zachrániť situáciu diplomatickou poznámkou „Veď ešte nie je koniec
noci, ako som už povedal dnes je noc neobmedzených prianí, keby snáď niekto
chcel , rozmyslieť si to, žiť predsa len kratšie má do polnoci stále možnosť
opravy“. No narazil som prudko a strmhlav, ako do tvrdej steny
nepochopenia „Ja nemením“, ozývalo sa zo všetkých strán „ani ja, ani ja „ až
všetci žiarili šťastím, že si tak hodnotovo a názorovo vzácne rozumejú
v dĺžke pobytu života na Rendezi. „Nie a ešte raz nie“ skandoval
nadšene Ľubo Hauskrecht „tisícku, ani o rok menej“ dodal sám so sebou
spokojný ako obhajuje oprávnené prianie s parťákmi žiť na tomto svete tak
geniálne dlho. Juro Moravanský, chlapec to od prírody skromný, my len tíško
pošepol:“ Ak budeme takí neskromní, osud nás nakope všetkých do zadku. Nevieš,
hovorí nám to vždy tvoj dedo Blaho, keď stále niečo chceme“. Povzdychol som
s obavami do budúcna, aby nás ten osud ozaj nenakopal za našu spupnú
nenažranosť, ale tá noc bola príliš omamujúca, dýchajúca čímsi čarovným medzi
nebom a zemou, kedy sa akosi nepatrí rušiť sviatočnosť takejto udalosti.
„Cyro“ prerušil moje uvažovanie malý, narýchlo zvolený výbor, kvôli absolútne
novému prevratnému návrhu. Janko Várady za svoju domovskú bránu rovesníkov mi
predostrel premakanú žiadosť na dožitie tisíc a jeden rokov. To je famózny
nápad, prebehlo mi hlavou. Oni tu budú o celý jeden rok dlhšie ako my. Že
ma to nedokázalo napadnúť, hneval som sa sám na seba pre takú neschopnosť
vidieť ďalej do budúcnosti svojho života.
Tá noc, tie chvíle, keď sa nám deckám Rendezskym zdalo,
že tu vďaka padajúcim hviezdam a následným prianiam budeme môcť byť takmer na veky
vekov bola práve tou kúzelnou nocou, ktorú si medzi mnohými spomienkami
uchováme v sebe navždy. Hviezdne nebo napokon dokázalo očariť naše detské
mysle natoľko, že priania nekonečnej dlhovekosti postupne, pozvoľna mizli aby
v nás zazneli city romantické, prebúdzajúce prvé dotyky detských lások
ešte tak nevinných, úprimných. Padli chvejúce, nesmelé vyznania len tak
pošepky, aby tí druhí nemohli vstúpiť do tajnej srdcovej schránky, ale oči,
nežné pohľady v tú noc hovorili viac ako planúce slová. Vladko Drus,
chlapec to s jednoduchým, priamym videním sveta bez falše
a vypočítavosti, to vyriekol tak, ako to cítilo jeho čisté srdiečko „Ale čo
tam po rokoch, len aby sme tu v parku
boli vždy spolu všetci a mohli kecať, pozerať na hviezdy, popíjať
kofolku“. Decká Rendezske boli po tých slovách zrazu z nebeských hviezd už
úplne dole a padali priania leta roku pána 1965, také detské prázdninové
o páliacom slnku, vlnách Zlatých pieskov, Vajnorského bágra,
o kopcoch zmrzliny zdarma, o večeroch v parku kde by nás rodičia
nechali byť až do rána bieleho.
Tri topole šumiace vtedy ľahučkým vánkom v tú
pamätnú noc, ktoré boli verným svedkom nášho nádherného detstva žijú
a rastú v smutnom torze parku aj v súčasnosti, keď si história
píše rok 2011. Bolí, veľmi to bolí, že z tých detských tvárí, postavičiek
ktoré vtedy snili nespútane bezhranične žiť s partiou na Rendezi aj stovky
rokov nečakane, kruto odišli nám mnohí navždy na nebeské obláčiky. „Chlapče“,
povedal mi raz môj dedo Víto Blaho, „starnúť nie je až tak ťažké, ale ťažké je, keď ti zomierajú rodičia, súrodenci, všetci tí, s ktorými si prežil život a nemáš potom s kým spomínať na
detstvo, mladosť, prestane ti chutiť aj život“. Vladko, Stanko Drusovci,
slniečko Majka Kročková, Jurko Trnovec, Vierky Blisková, Kelnerová, Paľo Šnirc,
LuboškoHauskrecht, prečo som si tak naivne myslel, že budeme bez problémov
starnúť stále spolu v stretávkach Rendezákov. Budeme sa prechádzať
spomienkami, smiať sa na tej nekonečnej plejáde historiek, dobrodružstiev, keď
sme ani nedýchali od strachu, srdiečko sme mali až v galotách a so
zatvorenými očami čakali, či ten dobehnutí dospelák nás nachytá pri podvečernom
oberaní marhúľ, sliviek, ktoré sme potom labužnícky vychutnávali na hojdačkách
v detskom parku. Bože ako nespomenúť prezlečenie mojej detskej postavičky
staršími na smrtku s originálnou
kosou v pivnici starého činžiaku, strašiac vždy zlostného pána Benku,
nebezpečné jazdy na nákladných vagónoch smerujúcich z Rendezu na Hlavnú
stanicu, nočné kúpanie sa s dievčatami „na Adama“ na Bágri či Zlatých
pieskoch, lezenie na najvyššie stromy Rendezu s pádmi na zem plné
zimomriavok či postihnutý prežije a zostane celý. Prečo si myslíme, že práve
našej partie detstva, mladosti sa nikdy nedotkne tieň smrti, že budeme chránení
pred jej nemilosrdnosťou, bezohľadnosťou brať nám to, čo je našim srdciam
najvzácnejšie, najdrahšie. Dnes niekedy hľadím so smútkom, bezmocne na tie ticho dýchajúce topole, rozprávam sa
s nimi o tých záchvevoch času, ktorý tak bleskovo prebehol
a nechal nás zarazených na prahu staroby. Dedo Víto, mal si pravdu,
spomienky napokon zostanú tým najdôležitejším, čo nám v živote zostane.
Kto však len vtedy tuší, kto vie, že práve tieto okamihy, tieto chvíle sú
jedinečné, neopakovateľné a nikdy sa už nevrátia. Tú letnú noc, keď padali
hviezdy a ja som si užíval prázdninovú sladkú voľnosť s partiou
Rendezákov, plánovaním čo všetko ešte povystrájame, aby dni a noci boli
plné vône ohňa, futbalových turnajov, večerných stretávok, brali sme si napokon
všetci domov aj vôňu zážitku, ktorý hravo cítiť aj keď mnohí z nás sú už
obdarení vráskami a šedinami. Augustové letné noci, to sú odvtedy moje
rituály s návštevami detského parku, priateľským potľapkaním topoľov,
hľadením na tú láskavú oblohu mlčiacich chápajúcich hviezd s mojím tichým
poďakovaním za všetkých parťákov, ktorí mohli pod nimi prežiť tú neobyčajnú noc
leta roku pána 1965.
Cyril Sekerka
0 comments:
Zverejnenie komentára