ZBÚRANÉ DETSTVO
Aj
vám niekto bezohľadne navždy zbúral drahé miesta vášho detstva, mladosti? Aj
vás niekto obral o možnosť dotknúť sa svojich spomienok, pohladiť si ich
očami, srdcom?
Keď
padali múry budovy Kina Pionier, Závodnej kuchyne, knižnice, bol som tam
každučký deň, počúval ich bolestné stonanie, výčitky, sklamania, že ľudia, ktorým tak verili, slúžili, napokon nechali zahynúť ich ľudské srdce Rendezu.
Veď sme vám toľko obetavo stále dávali, šeptali bezmocne zomierajúco praskajúce
tehly, drevené omietky, rozbité okná, podlahy. Koľko radosti, skvelej atmosféry
sme vám venovali v časoch, keď Rendezom neúprosne lomcovali jesenné
studené vetry, prichýlili vás, keď zima a dážď sa vám vyhrážali samotou
a opustenosťou. Boli sme zaručenou istotou, že tu máte miesto pre svet
filmových príbehov, kníh plných histórie a dobrodružstiev, kútiky súkromia
pre debaty, ktoré smeli počuť len priatelia vyvolení.
Drevený
barak, skromnučko postavená nízko podlažná budova, čisto len z dreva, slúžiaca zamestnancom Stanice Bratislava
východ, preslávená veľkou spoločenskou miestnosťou, ktorá tak nekonečne štedro
poskytovala svoju arénu na nezabudnuteľné akcie tanečných zábav, spoločenských
podujatí. Drevený barak mal v sebe nekonečne láskavú dušu, kde ste síce
cítili petrolejom voňajúcu podlahu, videli okná ledva držiace v rámoch,
šatňu vybavenú aj s veľkými klincami ako vešiaky, ale ten stále svieži
závan úprimnej radosti, smiechu, pohody ľudí, že môžu byť spolu vo víre tanca
a hudby až do spievania ranných vrabčiakov, bol proste ľudsky nedostižný.
Čo tam po lesku a nablýskanom prepychu vychýrených spoločenských sál
hotelov, keď poctivý Drevený barak ponúkal Rendezákom svoje šľachetné srdce od
soboty do soboty, každý deň. Veď tu zazneli prvé tóny gitár, hlasy našich
božských chlapcov z BLACK BOYS, tu sme s nimi spievali piesne
v štýle Beatles na ich koncertoch, kde sa tak často otriasali až základy
Dreveného baraku, zúfalo oznamujúce blížiace zrútenie sa budovy. Tu sa
odohrávali mnohé zábavy našich rendezských spolkov, organizácií Červeného
kríža, Záhradkárov, Hasičov, Zväzu žien, kde legendárny pán Štanglovič
s naťahovacou harmonikou spolu v tandeme s hudobníkmi, hrali
rezko takmer bez oddychu v súzvuku s tanečníkmi, ktorí často
rozparádení tancovali bosí na čiernej petrolejovej podlahe čistiac si potom
spodky nôh aj celý týždeň. Drevený barak bol tým cteným svedkom našej triednej
rozlúčky 5.A. so školou na Rendezi s prestupom do školy v Rači. Ten večer sme spolu so
spolužiakmi siahli až za hranicu našich možností, kde tvorivo explodovali
spolužiaci v speve, recitácii, v scénkach s vtipmi vytvoriac
vtedy atmosféru, kde dospeláci si od smiechu nestačili utierať slzy a ich
dlane tlieskali nadšene a neutíchajúco celý ten pamätný večer. Drevený
barak sa stal aj kultovým miestom klubu mládeže, malej to miestnosti
s televízorom, rádiom, predajom malinoviek, ktorý bol cez leto nezištne
otvorený dvadsaťštyri hodín pre každého Rendezáka. Tam som vtedy
s parťákmi cítil, že s tu dejú veci nevídané, kde každý z nás
chcel prispieť svojim nápadom, skutkom, len aby dni a noci nebeské spolu
prežívané boli nasiaknuté radosťou, vzrušením, zážitkom.
Kráľovský
detský park, z ktorého dnes zostalo len ubolené torzo, so stále ešte
rastúcimi šumiacimi topoľmi, ktorý za vtedy svoj noblesný názov vďačil svojej
úžasnej schopnosti ponúkať skutočne kráľovský výber hier, ktoré sme si do
sýtosti vychutnávali najmä cez prázdninové obdobie. Detský nedostižný malý
bazén s ľadovou vodou, veľké a malé hojdačky letiace do výšin
nekonečných, pieskovisko tvorivá dielňa detskej fantázie a samozrejme priestor
to najpríťažlivejší, veľká trávnatá plocha, kde sme sa naháňali v nespočetných
pohybových hrách, jemne prikrytých aleju listnatých stromov. To boli tie najkúzelnejšie miestečka, ktoré tak
voňali letným slnkom, chladivou vodou, bezstarostným smiechom plávajúcim
ľahučko denno-denne našim detstvom o ktorom sme si mysleli, že nikdy
neskončí, že bude trvať navždy.
Škvarka,
posvätná športová pôda, ktorej povrch zložený zo spáleného uhľového odpadu
škváry určoval názov presláveného to miesta veľkých Rendezských futbalových,
volejbalových, pozemných hokejových zápasov. Od skorého rána do neobľúbeného
tmavého večera sme často zvádzali súboje plné víťazných či prehratých
futbalových príbehov. Večer čo večer, vždy beznádejne špinaví od škvárového
prachu od prstov nôh až po korienky vlasov sme sa nevyčerpateľne šťastní
blížili k svojim domovom, tešiac sa, že ďalší deň bude možno sladkou
zápasovou odvetou, kde buď potvrdíme trón víťaza, alebo naopak vrátime trpkú
prehru svojim futbalovým súperom. Ešte dnes počujem tie pokriky fanúšikov, plné
hecovačiek, vtipných glos na adresu nás futbalistov, kde to iskrilo hláškami: „dreváky,
dreváky si daj“, „nemehlo nemohúcne“, „spachtoš, zobuď sa“, „daj si vymeniť tie
špajdle za nohy“ až po tie oslavné „bravó, si jednička“, „tak to už áno, to je
par-excellence“, „bude z teba niečo“. Boli sme tak nesmierne pyšní, že aj my
sme futbalovo oceňovaní ako tie naše
futbalové vzory zo Slovana Jokl, Vencel, a predbiehali sme sa v predvádzaní
čo najpôsobivejších elegantných futbalových fínt, zasekávačiek, sťahovačiek,
pätičiek až po vlastné vymyslené kľučky typu „a la Brasil“. Srdiečko nám
skákalo divoko, šťastne keď skupinka divákov to ohodnotila obdivným zhíknutím, potleskom, slovným
uznaním, že ten borec Rendezský to môže dotiahnuť aj do prvej celoštátnej
futbalovej ligy. Dievčenský záujem o Rendezskú hviezdu bol ďalšou sladkou
odmenou, ktorej vrcholom bolo pravidelné večerné rande, ktoré sľubovalo
splnenie túžob a snov, nás dospievajúcich chalanov. Tým najkrajším
pôžitkom, nenahraditeľným pocitom boli však spoločné debaty súperiacich
futbalistov, ktoré sme si užívali celučičké leto tradične rituálne, v priam
rodinnom prostredí Závodnej kuchyne či šenku Roler, pri smutnej vŕbe až do
prekvapivej záverečnej hodiny. Dokázali sme nadšene a strhujúco predebatiť
množstvo hodín o tých najmenších detailoch zápasu, zhodnotiť všetky
osudové zlomové okamžiky, ktoré rozhodli o výsledku zápasu, vyzdvihnúť brilantné futbalové kúsky driblingu,
či bravúrnych zázračných zákrokov. Už dávno stíchli víťazné chorály, slzy sklamania z prehier,
chlapci s bohatými vlasmi vejúcimi vo vetre, si dnes len s úsmevom na
prahu šesťdesiatky často hladia už iba skromné štice zostalých vlasov. Nezmizli
však a hlboko vo vnútri, tam blízko srdiečka zostali natrvalo tie skvelé
okamžiky, keď nám stačilo k nevýslovnému šťastiu ten vytúžený víťazný gól,
objatie spoluhráčov, pocit že tvoríme partiu, ktorá zažíva chvíle o ktorých
sme tak často len snívali, rozprávali pri čítaní kníh či pozeraní filmov.
Hasičská
požiarna zbrojnice, pýcha Rendezu nielen dospelých, ale aj detí, mládeže, ktorá
tu prežívala a našla svoj druhý domov. Vlajkovou loďou Rendezských hasičov bolo hasičské auto
ERENA MUSTEVŇAK vybavené striekačkou PS-8, ktoré vždy vyleštené, vyblýskané,
hrdo s pompou ovešané hasičským
dorastom chlapcov bolo tou slastnou odmenou , keď jej mávali všetci Rendezáci
pri prejazde jej hlavnou ulicou. Hasičský
dom, ako sme ho my miestni nazývali sa stal zaručeným miestom stretávok, kde sa
odohrávali nielen debaty o ďalších hasičských pretekoch, ale sa tu
preberali aj veci šteklivé, dychtivé o veciach lásky medzi mužom a ženou,
plánovalo sa čo postvárať , aby sme mali na čo spomínať pri dlhých zimných
večeroch pri horúcej piecke a pití kofolky v našej Závodnej kuchyni.
Bol to skvelý pocit istoty, že máme domovské právo vstúpiť do súkromia
hasičského domu plného prúdnic, hadíc, ale aj miestečiek, kde sme spokojne
sedeli, ležali, oddychovali a boli radi, že môžeme byť len tak spolu.
Ten
čas, tie dni, denne prežívané chvíle detstva a mladosti zomreli v jednom
roku našich životov. Srdce Rendezu stíchlo, zmĺklo navždy pod pásmi buldozérov, nechali po sebe duševnú ranu,
ktorá kruto popretŕhala mnohé priateľské vzťahy medzi Rendezákmi. Zo dňa na deň zrazu sa nebolo kde stretávať pri
sledovaní filmu, čítaní knihy, divadla či nekonečných debatách v pokecovom
kofolovom klube Závodnej kuchyne. Nebolo miesta pre milované obdobie plesov,
maškarných bálov, zábav, nebolo miesta
pre športové zápolenia, večerné trávenie partií pod holým nebom , schôdzkach
zamilovaných dievčat a chlapcov Rendezských. Tak veľmi túžime, mnohí starí
Rendezáci, znovu sa môcť poprechádzať tými drahými miestami srdca Rendezu,
poklepať si dôverne po múroch budov, letmo sa dotknúť gaštanov, topoľov, vrátiť
sa aspoň na chvíľu do čias, ktoré sú vždy najkrajším obdobím v živote človeka.
Tak
teda zbohom, ďakujem a odpusť mi srdce Rendezu, že som tu nechal zahynúť
miesto tvojho ducha a atmosféry aj našej generácie, ktorého bolesť a výčitky
si ponesiem pokiaľ budem žiť a dýchať v zemi Rendezskej.
Cyril Sekerka
0 comments:
Zverejnenie komentára