Okolo 1. hodiny sme nastupovali na nočnú a časť dennej smeny. V poradí Janek Kolísek, Joža Navrátil, Janko Uhlíř a my traja učni: III. ročák Miloš Sedramač, II. ročák Franta Hála-Hocin a najmladší Tonda Kouřil-Javůrek. Pri nástupe do smeny nás všetkých predbehol Hocin. Chytil páku na deličke s poznámkou „Kto ulomil páku? Páka na deličke je zlomená!“. Všetci sme rozmýšľali, čo budeme bez deličky robiť. Padali rôzne návrhy. Ani jeden sa neujal. Napokon sme na kúsok liatinovej páky omotali dve šprajcle, to bolo odpadové drevo, a tak sme 135 dielcov cesta rozdelili na stejnomerné kúsky. Napriek tomu sme čas prešvihli o jednu hodinu.
So skrošnou pečiva som vyrážal prvý. Moja trasa bola hostinec Skřivan-Derfle, železničná stanica Kunovice a dva obchody Trubák a Majba. Po návrate ma čakalo prekvapenie. Pani majstrová mi povedala: „Bocin sa stratil. Musíš ísť ešte do Jarošova. Tam máme dvoch zákazníkov – pána Blahu a jedáleň pivovar Jarošovský ležák.“ I to som zvládol. Bez raňajok som do pekárskej skrošny naložil 30 ks chleba o váhe 3 kilogramy. Po prvej túre som sa pýtal, kde je Hocin. Hocina nebolo. Tak som zásobil i cukrovar pána Majera ve Starém Městě u Uherského Hradiště.
Hocina nebolo tri dni. Náhodou som stretol jedného starého Bosňáka s jeho dreveným obchodným zariadením a hovorím mu o ťažkostiach s priateľom Hocinom. Skoro ma porazilo, keď mi povedal, že ho videl ísť okolo železničnej trate smerom na Ostrožskú Novú Ves. Bez váhania som sa vybral určeným smerom. Neďaleko lázní vedľa násypu si to šlape Hocin. Sadol si na môj bicykel, lebo aj keď som bol starší učeň, mal o dva roky viac. Priviedol som ho k pekárni, ale nechcel ísť ďalej. Zavolal som majstra a ten dal všetko fiškálsky do poriadku.
Dlho som o Hocinovi nepočul. Až raz na štadión TJ Lokomotíva Rača, kde som už býval, priviedol môjho priateľa Rudo Krížik. Že sa do vagóna na ihrisku Mrázová dobýjal neznámy chlap. Po vrelom privítaní mi Hocin povedal, že od desiatej hodiny búchal na ten ošumelý vagón, aby ma po toľkých rokov opäť videl. Zobral som bicykel a išiel kúpiť 3 kg bôčika. Na ten sme v trúbe zabudli, zaspali a na zápach sa spoločne prebrali. Otvorím na šporáku trúbu a vyšľahne oheň. Hocin nemešká, naplní kýbeľ a požiar sa snaží uhasiť vodou. Pri prvej dávke padne taká rana, že v okolí štadióna a v bočných uliciach ostane úplná tma na 12 hodín. Vďaka môjmu priateľovi Hocinovi, od firmy Antonín Brabec, strojní pekařství.
Cukrovar Staré Město u Uherského Hradiště
Miloš Sedramač, autor príbehov
0 komentárov:
Zverejnenie komentára