Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

23.5.21
0
○►   II.   III.   IV.   V.   VI.   VII.   VIII.   IX.   X.   XI.
Udalosti a skúsenosti na ceste americkej!
S krátkym životopisom, čo som videl a skúsil,
keď som išiel do Ameriky.
Ja, Jozef Luknár, narodil som sa 6. decembra roku 1870. Zaumienil som si, že na pamiatku opíšem moje skúsenosti. Ak by ma Pán Boh z tohto sveta povolal prv, než prídem do mojej vlasti, chcem nechať svojim dietkam pamiatku, aby si spomenuli, čo pre ne musel skúsiť ich starostlivý otec, keď chcel udržať svoje gazdovstvo, a aby mohol zmenšiť ťarchy, ktoré už nevládal znášať.
To bola príčina, že som odcestoval do Ameriky!
Vinice nám prestali rodiť víno, a práce s vysádzaním viníc bolo viac než dovtedy. A k tomu náš syn Jozef, ktorého sme nechali študovať, ten nás tiež stál nejaké groše. Tak keď som videl svoje nerovné, obetoval som sa Pánu Bohu. Takto premýšľajúc, čo si mám počať, videl som, že zase nebude úroda a výdavky sú čím ďalej väčšie. Horko-ťažko som si vzdychol, čo si mám pomôcť, čo si mám počať, keď som si spomenul na tie veľké úroky, ktoré ma tak veľmi trápili. Pomyslel som si: „U nás, keď sa odhodlám chodiť na tovarich, z toho si moje ťarchy nezaplatím, ani nezaopatrím domácnosť.“
A takto premýšľajúc vo svojom zármutku, najviac ma bolelo to, keď som videl v duchu môj plán, že musím opustiť moje malé dietky, a k tomu tú starosť a mrzutosť, ktorú som zanechal mojej úbohej manželke. Aj tak už vyzerala veľmi zúbožená od ťažkých prác a nedostatočnej stravy. A takto som bol zo dňa na deň mrzutejší!
Konečne som sa odhodlal! Jedného dňa, bolo to 15. augusta 1913, som sa vydal na cestu do Viedne. Išiel som na poradu agentovi, a ten mi dal odpoveď, že ak mám priepustku alebo cestovný pas, tak môžem prísť v pondelok osemnásteho. Bolo to asi v piatok, keď som bol uňho, a kázal mi prísť už v pondelok. Nemal som mnoho času na rozmýšľanie. Hovoril mi, že tí, ktorí prídu v pondelok, môžu sadnúť na loď La Provence Express, ktorá prejde oceán za 6 dní, a ktorí prídu v utorok, tí musia ísť na loď La Touraine, ktorá oceán prejde za 7 – 8 dní. Lenže La Provence Express bola o 20 zlatých drahšia ako La Touraine.
Keď som bol vo Viedni, trochu som si poprezeral mesto a vrátil som sa domov. Do Prešporka som docestoval asi o tretej hodine a odtiaľ som išiel peši, aby som ešte raz videl moju budúcu úrodu. Stavil som sa na Ohňave, ako to vyzerá. Medzi zemiakmi tam bolo nasiateho hodne maku, avšak hrozna bolo málo. Poprezeral som ešte ostatný raz a odtiaľ som išiel na malú Ohňavu, ako vyzerá ďatelina. A tak som išiel poľahky, až som prišiel okolo šiestej hodiny pod naše Záhumenice. A išiel som hore mojou Záhumenicou, a tak som si myslel v duchu: „Ach, moje milé grunty! Bárs som sa nadarmo s vami natrápil, predsa s tou nádejou som si myslel, že snáď mi budú slúžiť, ale neskôr.“
A tak konečne som prišiel aj domov! A tu mi žena hneď zohriala večeru a mrzuto na mňa pozrela, že však nepôjdem nikam, len nadarmo peniaze míňam. A ja mrzutý som jej hovoril, že ja žarty nerobím.
„Už prišli na mňa dni súženia a už je čas tu, aby som sa od vás odlúčil a zanechal moju vlasť.“
Úzko mi bolo okolo srdca, keď som videl v duchu blízky odchod z môjho domova! Ešte v sobotu som išiel do Vajspetra štepy oškrábať a v nedeľu som si myslel, že už pôjdem preč. Pretože veľmi pršalo, tak sa mi to nepodarilo, ale som išiel v pondelok ráno asi o deviatej hodine. Bola to pre mňa trpká chvíľa, keď som videl moje dietky okolo stola, ako po raňajkách sedia a nič netušia o tom, čo bude s otcom alebo kam sa berie. Len syn Jozef začal plakať a objal ma a povedal:
„Tata môj, tata môj, kam vy idete? A nás tu s maličkými necháte?“
Poobjímal som malého, asi dva roky starého Alojzka, a malú Borčinku, asi v piatom roku. A Lajko nebol ani doma, lebo predtým odišiel do Fedýmeša k švagrinej Zuzke učiť sa uhorsky. Syn Vilmoš na mňa zadivene hľadel, kam ten otec len idú, keď nám ruku podávajú. Nuž, ako chlapec nerozumný nevedel, čo sa robí!
Otcovi svokrovi Kohútovi som podal ruku ešte v nedeľu, aj Jakubovi Feketemu a Jozefovi Kramplovi. A v pondelok som ešte podal ruku môjmu susedovi Johanovi Wenzlovi a jeho žene. A ten na mňa zadivene pozrel a povedal mi:
„Ale naozaj? A predsa ideš preč?“
Ja som ho oslovil, aby mi požičal 25 zlatých, „však keď moja manželka predá jačmeň, potom ti to vráti,“ a on hneď mi aj dal, čo som žiadal. A tak zbohom, sused, aj ty, suseda, a som sa pohol od domu. A ako sme išli, švagor Šebela nám oral na barónkinej árende. Mrzelo ma ho obísť, tiež som mu podal ruku a slzavým okom sme sa rozlúčili:
„Zbohom, zbohom, zostávaj tu, ktovie, či sa ešte dakedy uvidíme.“
A tak dojatí ľútosťou sme sa rozlúčili! A ja s manželkou sme cestovali peši do Prešporka. A keď sme došli za most, sadli sme na električku a cestovali do Prešporka a tam sme išli k švagrovi Udvarnokimu. Tam sme si zaobedovali a odtiaľ som išiel kúpiť si k Wintrovi jednu košeľu a zelený širák. A keď som išiel naspäť, na Špitálskej som si ešte kúpil za 1 korunu krakovskú salámu na cestu, aby som mal pokrm. A tak sme sa vrátili k švagrovi Udvarnokimu a ešte sme sa počastovali. Keď bolo dvanásť hodín, rozlúčili sme sa a poberali sa k Račištorfskému mýtu. Tam pri Cigarovej fabrike, pri tej zástavke električky, tam sme ostali stáť.
Ja som mojej manželke hovoril, aby tam čakala na električku. Aj som jej tam povedal pár slov na rozlúčenie, objal som ju a poľúbil, ruku jej podával. A ona mne ledva ruku podala, celá zamračená a mrzutá. Už som začal aj kráčať a od mojej manželky sa odlučovať, keď sa ona obrátila k stene a dala sa do plaču. Potom som postál a potešoval som ju s tým úmyslom, že sa budeme potešovať dopisovaním. A ona mi vravela, že nič ju tak nemrzí, len tie úroky. A ja som jej hovoril:
„Však nato idem do Ameriky, aby som tým úrokom spravil koniec.
A už je čas tu, už musím ísť.“
Ešte raz som sa obzrel a ona bola obrátená k stene a plakala, a ja som sa poberal hore Šancovou ulicou. Pretože je vedľa cintorín, kde odpočíva moja matka, spomenul som si na ňu a pomodlil sa za ňu.


Preklad z dobového račišdorfského dialektu do súčasnej slovenčiny
© Dobroslava Luknárová


Jozef Luknár


0 komentárov:

Zverejnenie komentára