Ľubomír a Štefan Vidlička: SLOVENSKÉ NÁZVY RAČE A PETRŽALKY

Pôvody názvov obcí sú veľmi často zahalené rúškom tajomstva. Nemusí pritom záležať ani na ich veku. Názov Rače pochádza z 13. storočia a názov Petržalky z 19. storočia. Rača, ako aj Petržalka, boli kedysi samostatnými obcami, ktoré sa po 2. svetovej vojne, v roku 1946, stali mestskými časťami Bratislavy.

O histórii Rače aj Petržalky existuje množstvo literatúry. Častým námetom je pôvod a etymológia ich názvov. Veľmi zaujímavým zdrojom poznatkov o vzniku a používaní daných názvov sú historické články či zmienky v tlači, na ktorých publikovanie sa po dlhšom čase akosi zabudlo. Preto si ich skúsime v tomto príspevku pripomenúť.

A) PREMENY NÁZVU RAČA

Rača → Récse → Račišdort → Račištorf → Rastislavice → Račištorf → Rača – takto by sme mohli v skratke naznačiť vývoj názvu obce „Rača“, ktorá je v súčasnosti jednou zo 17 mestských častí Bratislavy, hlavného mesta Slovenskej republiky. Vidíme, že názov sa menil pomerne často. Bolo to hlavne vplyvom prílivu inojazyčného obyvateľstva na územie obývané pôvodne Slovákmi. Najskôr sa prisťahovali Maďari, o čosi neskôr aj Nemci. Pôvodný slovenský názov jedni aj druhí sčasti prebrali, sčasti ho prispôsobili svojim jazykovým zvyklostiam. Nakoniec sa názov vrátil do podoby, v ktorej ho poznáme z najstarších zachovaných listín z XIII. storočia.

Za najstaršiu písomnú pamiatku uvádzajúcu historický názov Rače je považovaná listina vydaná 17.VII.1245 uhorským kráľom Belom IV. (*XI.1206-†3.V.1270), ktorý vládol v rokoch 1235 až 1270. V listine sa jedná o darovanie pozemkov medzi Račou (Recha) a Čiernou Vodou (Nekv) do vlastníctva dvom jobagionom z Bratislavského hradu. Dotyčná veta kde sa píše o vymedzení hraníc s okolitými majetkami a aj s Račou znie:

Mete autem huius terre, prout litteris Mathei magistri tawarnicorum nostrorum didicimus, sunt hee: prima meta egreditur a villa Cozme comitis de alio Nekv et vadit ad Hodus descenditque ad metam Ielqua; et vadit ad metam Recha et descendit de Rech et vadit ad Curtv et sic terminatur.

(Fejér 1829, s. 381; Marsina 1987, s. 126)

Vzhľadom na okolité vymenované lokality (Nekv = Nekyje = Vrakúň (okr. Dunajská Streda), Hodus = Vydrany (okr. Dunajská Streda), Ielqua = Jelka (okr. Galanta), Curtv = Mostová (okr. Galanta) je možné spomínanú lokalitu „Recha“ stotožniť aj s obcou Reca (okr. Senec), nielen s Račou. Problémom je hlavne správna lokalizácia obce Nekv (Nekyje), lebo tento názov sa používal pre viacero slovenských obcí.

Ďalšia zmienka o Rači je v listine z roku 1296, v ktorej sú spomenutí šľachtici Ján a Andrej, synovia Mikuláša z Rače a Peter syn Raču:

Nos Capitulum Ecclesie Posoniensis significamus vniuersis, quibus expedit per presentes, quod constitutis personaliter coram nobis Johanne et Petro filijs Benedicti, Johanne et Andrea filijs Nicholai de Racha, Jacobo filio Stephani, tam pro se, quam pro fratre suo Petro filio Racha ab una parte; ...

(Wenzel 1864, s. 161)

Starobylý slovenský názov Rača (Racha) sa čoskoro prestáva používať, ale s jeho maďarskou modifikáciou „Reche“ = Récse (Réče) sa stretáme už koncom XIII. storočia (1291) a potom nasledujúcich 600 rokov počas existencie Uhorska:

Nos Magister Opowr Comes Posoniensis memorie commendantes significamus quibus expedit vniuersis, quod nos visis litteris domini nostri Regis super facto cuiusdam terre Castri Posoniensis Apka vocate, per Nicolin, Isaac, Ladizlaum, Andream, Ileres et Jacobum iobagiones Castri Posoniensis nobis exhibitis, ipsam terram Apkam, que a parte septemtrionali terre Iwanch contiguatur, a parte vero őrientali ville Abbatis Oloch vocate vicinatur; item a parte meridionali terre Comitis Petri filij Tyburchij Adasioanusfelde vocate, et villis Reche et Pekchen vocatis similiter vicinatur, reambulatam presentibus conmetaneis et vicinis statuimus ipsis Nicolyn, Isaac, Ladizlao, Andrea, Ileres et Jacobo predictis sub antiquis metis et terminis nullo contradictore existente possidendam et habendam. Dátum in Werekenee dominica proxima ante festum Beati Galli confessoris, anno Domini M°CC° nonagesimo primo. (Wenzel 1873, s. 70)

(Listina z roku 1291, v ktorej bratislavský župan Apor (Opowr = Opor) upravuje hranice mesta a spomína aj sídla Rača (Reche) a Vajnory (Pekchen).)

S nemeckou verziou Rechensdorf (Račišdorf) sa stretáme po prvý raz v roku 1390:

... de Prachan, de Rechesdorff, de Wozyn, de Lympach, de Entenberg, de Modra, de Sanbawich, de Wischach, de Ottondal, ... (Fejér 1843, s. 313)

(Časť listiny z roku 1390, v ktorej vikár ostrihomského arcibiskupa Leonard de Pensauro vystupuje v spore s farármi bratislavského archidiakonátu pochádzajúcimi z množstva okolitých obcí – Vajnory (Prachan), Rača (Rechesdorff), Pezinok (Wozyn), Limbach (Lympach), Reca (Entenberg), Modra, Viničné (Sanbawich = Švajnsbach), Vištuk (Wischach), Doľany (Ottondal = Ompitál).)

U slovensky hovoriacich obyvateľov prevážilo používanie od Nemcov prevzatého názvu Racisdorf (Račišdorf, často vyslovované Račištorf). Tento názov je uvádzaný počas existencie Uhorska aj v rôznych novinových článkoch vychádzajúcich v slovenskom jazyku. Uvedieme si pár zaujímavých starších príspevkov spojených s históriou Rače. Zhodou okolností sa všetky týkajú račianskych farárov:

Wěstník Cirkewný.

Od Pressporka, d. 18. Nowembra. — Radosť jednoho úda býwa radosťou wsseckých. A to wěru ai slussno, aby si člowěk to, čä sä druhých týka, bral k srdcu, lebo sme údy jednoho těla: a tak keď sä jednomu z pomedzi mnohých koruna cti, koruna sláwy na hlawu kladie, ozýwa sä radostné plesanie z úst tisícerých. Abych sä tedy welact. Obecenstwu zawďačil a ho k podielu radosti powzbudil, sdělujem tu radosť w Kristu, ktorá sä d. 2. t. m. w mestečku Račisdorfě pri Pressporku žiwo rozwinula. Príčinou tejto radosti byly slawné prwotiny kňazské, nowoposwäteným kňazom weleb. p. Jozefom Geigerom w chrámě tohože městečka odbýwané. Z domu w cirkewnom rúchu od weleb. duchowenstwa do swätiny Pánowej, skwostně ozdobenej sprewádzaný, stúpil pred oltár predniesť prwotiny bezkrwnej oběty Najwysssiemu. Rukowodičom mu byl dôst. p. Jozef Kozáček, kanonik welkowáradský lat. obr., opát a c. kr. sskolný radca. Požehnanie nebeské nech sprewádza kroky tohoto wznesseného hodnostára cirkwe po wssecke časy, ktorýžto jako wssade, tak i tu krásny príklad swojej horliwosti a poníženosti zanechal, a sstítom dobrej wole nás owěnčil. — Prwobytným základom ale tejto radosti je dôst. p. Adam Hájek, čestný kanonik, dekan dištriktu pezinského a farár račišdorfský, sstedrosťou a horliwosťou swojou napospol známy, ktorý pána primicianta od prwej mladosti náděje plného, podporowal a w ňom nowého dělníka do winice Pánowej zýskal. Primiciálnym rečníkom byl weleb. p. Ignác Schnierer*), kaplán pezinkský. Reč jeho o lodičke Kristowej sä hluboko dojala srdc poslucháčow. — Pamiatka celej tejto slawnosti bude dluho prebýwať w srdci wsseckých, ktorí jej prítomní byli. Pri slawnosti tej sä hojné slzy radosti wyliewaly; ani nikoho tu nebylo, čoby nebyl — pohnutý w srdci — zaplakal, najmě keď pán primicianť poswätěné ruky pozdwihnul a prwotné požehnanie rozdáwal. Pritiahla slawnosť táto tiež mnohých won z owčinca Kristowho sä nachádzajúcich, ktorí sebě požehnania kňazského zažiadali. Weliké to bylo pre wsseckých prekwapenie, keď jeden oswietěný pán — ačpráwě protesstant — k oltáru pristúpil a stupně slzami svojimi pokropil. Slawnosť tuto wywýssilo tiež príkladom swojím c. kr. wojsko a tomuto predstawené dôstojníctwo, ktoré sä tiež prwokňazského požehnania účastným stalo. Mnohé wzdechy sä wyzdwihowaly k trónu welebnosti Božskej, ani sä prítomní nemóhli dosť nasýtiť spoločného obcowania s Pánom Bohom. Po slawnostných službách božích počastil pochwalně menowaný pán čestný kanonik, dekan a farár mnohopočetných wzácnych hosťow skwostným obedom. — K záwěrke dopisu mojeho nič iného neželám, len to : aby „Boh pokoja, ktorý welikého pastýra owiec, Pána nasseho Ježissa Krista, skrze krw smluwy wěčnej z mrtwých wzkriesil, učinil nás spôsobných ku wsseckému dobrému, abysme činili wôlu jeho: konajúce to w nás, čo sä lúbi pred ním skrze Ježissa Krista: jemu jest sláwa na wěky wěkow. Amen."

(Katolícke noviny, 6.XII.1856, č. 49, s. 387 – obr. 1)

Obr. 1 Časť článku o primíciách Jozefa Geigera v „městečku Račišdorfě“.
Katolícke noviny, 6.XII.1856, č. 49, s. 387.

Spomínaný primiciant Jozef Geiger (v matrike narodených zapísaný ako Gaiger) sa narodil v Rači 5.VI.1834 rodičom Jozefovi Gaigerovi (ošetrovateľ hovädzieho dobytka na panstve v Rači) a Jane Schallbergerovej (*Drösing, Rakúsko). Teológiu vyštudoval v Pázmáneu (Viedeň) a za kňaza bol vysvätený 26. októbra 1856. Primičnú omšu v Rači odslúžil 2. decembra 1856. Najprv pôsobil ako kaplán v kapitulskom kostole sv. Martina v Bratislave. V roku 1860 sa stal farárom v Marianke, kde 11. apríla 1863 zomrel na týfus vo veku nedožitých 29 rokov. Pochovaný bol v kostolnej krypte v Marianke 14.IV.1863. Pochoval ho dekan Mikuláš Teöreös (*8.VIII.1808 Rakoluby-†10.IV.1889 Stupava), farár stupavský. Spomínaný primiciálny rečník Ignác Schnierer (*17.XII.1824 Špania Dolina-†4.V.1893 Holíč) absolvoval teológiu v Trnave 16.VII.1850. Najprv bol kaplánom vo Veľkých Šuranoch, od 1851 v Nádaši (Trstín) a v rokoch 1853-1858 vo Veľkých Levároch a v Pezinku. Račianskym farárom bol v tej dobe Adam Hájek (*27.XII.1789-†6.V.1867 Bratislava), ktorý študoval teológiu v Pázmáneu. Vysvätený bol 26.VIII.1812, ako kaplán pôsobil v Holíči, Dolnej Krupej a Gajaroch. Za výpomocného duchovného v Rači bol vymenovaný 10.V.1814. Dekanom pezinského dištriktu sa stal 22.I.1847 a honorárnym ostrihomským kanonikom 5.X.1851. V Rači pôsobil do 26.III.1857.

Obr. 2 František V. Sasinek

Po odchode farára Adama Hájka do Bratislavy spravoval račiansku farnosť kapucín, kňaz a významný slovenský historik František Víťazoslav Sasinek (*11.XII.1830 Skalica-†17.XI.1914 Graz) – obr. 2. Pôsobil tu iba jeden mesiac (od 24.IV.1857), ale stihol sa zapísať do pamäte račianskych farníkov:

Všeličo zo života Fr. V. Sasinka

... Sasinek po odchode Ad. Hájka, farára, administroval faru Račišdorf z prešpurského kláštora. Tam pred sv. omšou, keď spievali už pred kázňou, mladší zástup ostával vonku a mal obyčaj len po kázni ísť do kostola. Sasinek pod pesničkou vyšiel von. Divili sa, čo to robí? Čo niekdy sv. Ján Zlatoustý. Vonku im povedal, že keď radšej vonku budú poslúchať kázeň nežli v kostole, vďačne urobí im to po vôli. Teda či pôjdu do kostola a či bude kázať vonku? To pomohlo, vošli do kostola a bývali potom už usilovní poslucháči.

(Literárne Listy, 1892, r. 2, č. 6, s. 15-16.)

Na p. V. Paulinyho spisy
prihlásili sa pt. :

Obr. 3 Móric Alster

Na Bájeslovie: Štefan Ballay, Schavnik. Alex. Lombardini, Žilina. Karol Kuzmany, Triest. Ignác Ondrejkovič, Rabčica. Lud. Reuss, Vel. Revúca. Dr. Sam. Medvecký, Zvolen. Jozef Zlatháry, Rajec. Ján Ondrísik, Trenčín. Pavel Markovič, Hrachovo. Andrej Krno, Čerenčany. Jozef Daněk, Chlumec. Martin Mednyanszky, Beckov. Gusto Izák, Kláštor. Dr. Gustáv Zechenter, Kremnica. Adam Bolvanský, Pešť. Gustáv Kordoš, Levoča. Ján Gerometa, Vel. Lovča. Ludevít ľhurzo, B. Bystrica. Dionys Štúr, Viedeň. J. Gottčár, Račišdorf. Móric Alster, Račišdorf. Demeter Jankovský, Kremnica. Dr. Ctibor Helcelet, Viškovo. Po jednom výtisku.

Na Básne: Dr. Sam. Medvecký, Zvolen. Cyrill Gallay, Čáčov. Jozef Zlatháry, Rajec. Ján Kvetoň, Pieštany. Ján Ondrísik, Trenčín. Pavel Markovič, Hrachovo. Andrej Krno, Čerenčany. Jozef Danek, Chlumec. Mednyanszky, Beckov. Ján Gerometta, Vel. Lovča. Ján Gottčár, Račišdorf. Móric Alster, Račišdorf. Alex. Lombardini, Žilina. Dr. Gust. Zechenter, Kremnica. Lud. Thurzo, B. Bystrica. Dionys Štúr, Viedeň. Dr. Ctibor Helcelet, Viškovo. Po jednom výtisku.

(Národnie noviny, 24.II.1877, r. 8, č. 23, s. 4.)

Viliam Paulíny-Tóth (*3.VI.1826 Senica-†6.V.1877 Martin) bol významný slovenský básnik a publicista. V rokoch 1871-1874 bol redaktorom Národných novín. Jeho „Slovenské bájeslovie“ vyšlo v roku 1876 a „Básne Viliama Paulinyho-Tótha“ vyšli v roku 1877, až po jeho smrti. Výtlačky oboch si objednali Móric Alster (*26.VIII.1827 Modra-†7.X.1894 Rača) (obr. 3), známy račiansky farár a rodoľub a Ján Gotčár (*1.VI.1823 Makov-†19.VIII.1883 Bratislava), spoluzakladateľ slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom. Po roku 1867 mal Gotčár od štátu zakázanú činnosť, preto ho Móric Alster prichýlil na faru v Račišdorfe.

Obr. 4 Inzerát Š. Bezáka na víno.
Národní listy, 5.IV.1906, r. 46, č. 94, s. 7.

Štvrtý príspevok sa týka račianskeho farára Štefana Bezáka (*6.V.1851 Chynorany-†1.III.1913 Rača). Ten sa zhostil nielen fary v Račišdorfe (od 1.XII.1895), ale aj vinohradu, ktorý k nej prislúchal. Inzerát na predaj kvalitného račianskeho vína uverejnil v roku 1906 dokonca aj v českých novinách „Národní listy“. Aj po odchode do dôchodku v roku 1908 zostal bývať v Rači, kde aj zomrel.

Víno!

Š. Bezák, katol. farář v Récse (Račišdorf) u Prešpurku, Uhry, prodává svoje přírodní vína (vinum de vite genuinum), tedy nefalšované, bílé i červené, od 30 do 50 kr. za 1 litr, od 30 až do 50 zlatých za hektolitr.

Kupuj každý jen od vinohradníka a svoj od svojho!

(Národní listy, 5.IV.1906 – obr. 4)

V poslednom uvedenom príspevku vidíme, že aj v slovenských článkoch sa niekedy používal oficiálny maďarský názov obce „Récse“. Uvedieme aj ďalší príklad:

Nezbedný chlapec. Medzi železničnými stanicami Prešporku a obce Récse v nedeľu jachal jedon nákladný vlak, na ktorý jedon chlapec z obce Récse z pištole strelil. Ludvik Pintér, hamovník bol guľou na tvári trafený. Chlapca hneď chytili.

(Naše noviny, 24.IV.1909 – obr. 5)

Obr. 5 Oznam o streľbe na vlak v Rači.
Naše noviny, 24.IV.1909, r. 3, č. 17, s. 5.

Krátko po vzniku Československa, asi do polovice roku 1919, sa v slovenskej tlači používal názov Račišdorf. V písomnom prejave sa však často používala aj poslovenčená forma tohto mena – Račištorf. Na úradných, po maďarsky písaných listinách, bol uvádzaný oficiálny maďarský názov obce Récse.

V prvom polroku 1919 bola obec úradne premenovaná na Rastislavice. V tlači sa tento názov po prvýkrát objavil 25.V.1919 (Trenčanské noviny – obr. 6). Potom sa začína nový názov používať častejšie:

Obr. 6 Plán budovania železnice medzi obcami Rastislavice (Rača) a Leopoldovo (Leopoldov).
Trenčanské noviny, 25.V.1919, r. 1, č. 22, s. 4.

Nastalé změny ve stavu železničních lékařů v měsíci březnu 1920. Jmenováni byli vrchními železničními lékaři: MUDr. Josef Šrámek v Nymburce, MUDr. Kvido Kohn v Rastislavicích. ...

(Časopis lékařův českých, 17.IV.1920 – obr. 7)

Obr. 7 Zmeny v stave železničných lekárov v marci 1920.
Časopis lékařův českých, 17.IV.1920, r. 59, č. 16, s. 282.

Spomínaný MUDr. Quido Kohn (*1872-†1932) pôsobil ako lekár v Rači v rokoch 1920-1931. Bol obvodným a vrchným železničným a pokladničným lekárom. Lekársku fakultu vyštudoval v Budapešti v roku 1905).

V decembri 1920 uverejnili bratislavské noviny Preßburger Zeitung krátke povzdychnutie nad dosť nečakanou a neprirodzenou zmenou názvu:

Rastislavice — höre ich rufen. Hm! Rastislavice! O Ratzersdorf, o Ratzersdorf, wie hast de dir verändert! [Rastislavice — počujem volať. Hm! Rastislavice! O Račišdorf, o Račišdorf, ako si sa zmenil!]

(Preßburger Zeitung, 15.IX.1920 – obr. 8))

Obr. 8 Počudovanie nad názvom Rastislavice.
Preßburger Zeitung, 15.IX.1920, r. 157, č. 245, s. 3.

Do akej miery sa v praxi používal oficiálny názov „Rastislavice“ je ťažké zhodnotiť. V auguste 1919 sa uskutočnilo sčítanie obyvateľstva a výsledky boli publikované v roku 1920. V tomto oficiálnom zozname obcí je pri Rači uvedené „Račištorf (Récse), tiež Rastislavice“. Podobne sa v roku 1919 stretáme v Úradných novinách (31.XII.1919 – obr. 9). aj s alternovaním názvov Rastislavice a Račišdorf.

Obr. 9 Výťah z dražobného oznamu ilustruje alternatívne používanie názvov Rastislavice a Račišdorf v roku 1919.
Úradné noviny, 31.XII.1919, r. 1, č. 40, s. 40.

S novotvarom „Rastislavice“ neboli miestni obyvatelia spokojní a dovolávali sa na úradoch návratu k staršiemu názvu obce. Po dvoch rokoch sa im to nakoniec podarilo a Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska povolilo používanie „pôvodného“ názvu. O tomto úspechu ako prvý informoval „Slovenský denník“ a správu od neho s radosťou prevzali aj v Bratislave vychádzajúce nemecké noviny „Grenzbote“ a maďarské „Hiradó“:

Račištorf a nie Rastislavice. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska vyhovelo žiadosti obce Račištorf pri Bratislave, aby i naďalej sa používalo starého názvu „Račištorf“, miesto nového Rastislavice. Vo všetkých listinách až do r. 1720 volala sa vždy obec po slovensky „Račištorf“ a tento jej názov je tiež vžitý v ľude. Okrem toho i víno z račištorfských vinohradov je svetoznáme ako „račištorfské červené víno“ a zmena názvu mohla by uškodiť obchodu vínom, ktorý je obživou väčšine račištorfského obyvateľstva. Preto i naďalej bude Račištorf Račištorfom a nápisy zmenené na „Rastislavice“ budú obnovené na „Račištorf“.

(Slovenský denník, 9.VII.1921, r. 4, č. 153, s. 3; Sloboda, 16.VII.1921, r. 4, č. 29, s. 4.)

Racistorf und nicht Rastislavice. „Slovenský Denník" meldet:. Das bevollmächtigte Ministerium für die Verwaltung der Slowakei hat dem Ansuchen der Gemeinde Racistorf (Reese) bei Preßburg entsprochen, wonach die alte Benennung Racistorf an Stelle der neuen Bezeichnung Rastislavice auch weiterhin in Verwendung bleiben solle. Die Gemeinde wunde in allen Urkunden bis zum Jahre 1720 auf slowakisch „Racistorf" genannt und diese Bezeichnung hat sich auch im Volke eingelebt. Außerdem ist auch der Wein aus den Racistorfer Weingärten unter dem Namen „Racistorfer Rotwein" weltbekannt und könnte eine Aenderung der Ortsbezeichnung den Weinbandet, welcher einen Lebenserwerb des größten Teiles der Racistorfer Bewohner bildet, schädigen. Deshalb werden die auf Rastislavice abgeänderten Aufschriften beseitigt werben und die alte Bezeichnung Racistorf eingeführt.

(Grenzbote, 10.VII.1921, r. 50, č. 154, s. 4.)

Bonyodalom Récse szlovák elnevezése körül. A „Slovenský Denník“ Racistorf és nem Rastislavice“ cim alatt a következőket írja: A szlovák teljhatalmú minisztérium eleget téve Racistorf község (Récse, Pozsony mellett) lakóssága kívánságának, a község uj elnevezése: Rastislavice helyett meghagyta neki régi nevét. A község szlovák neve 1720-ig az összes okmányokban „Racistorf” volt és ezt az elnevezést használta a szlovák lakosság is. Ezenkívül a récsei bort is „racistorfi vörösbor” név alatt ismerik és a község nevének megváltoztatása kárára volna a község borkereskedelmének is, ami pedig a község lakóssága legnagyobb részének főkereseti forrása. A község uj elnevezését tartalmazó feliratokat tehát eltávolítják és régiekkel fogják Pótolni.

(Hiradó, 10.VII.1921, r. 34, č. 154, s. 5.)

Zaujímavé na celej situácii so zmenou názvu na Rastislavice a zrušením tohto rozhodnutia je, že názov sa mal vrátiť na formu Račištorf a nie na dovtedy oficiálne používanú verziu Račišdorf. A tak vznikla situácia, keď od roku 1921 do polovice roku 1922 sa občas ešte používal zrušený názov Rastislavice, a zároveň až do roku 1947 sa paralelne používali názvy Račištorf aj Račišdorf, niekedy dokonca aj v rámci jedného príspevku v novinách (obr. 10-15).

Z bratislavské korespondence.

Legionářský tábor v Bratislavě. Československá obec Iegionářská svolala dnes tábor lidu na 11. hod. dopol. na náměstí u radnice, kterého zúčastnilo se, jakož i průvodu asi 5000 lidí. Na tábor tento dostavilo se několik řečníků, mimo jiné posl. Orišek a posl. dr. Markovič. Na táboru protestováno bylo proti rozvratné politice, iredentě a proti útokům ludáků a maďarských křesťanských sociáIů proti legionářům. Byla vyslovena výstraha, aby od urážlivého psaní o československé revoluci bylo upuštěno, sice legionáři a jejich přátelé postarají se, aby urážky ty se neopakovaly. Tábor zakončen byl zapěním „Hej Slované“. Při táboru snažili se dva mladíci vyvolati nepokoj a provokovali. Byli předvedeni na policii a po zjištění propuštěni. Jenom ochraně legionářů a stráže bezpečnosti mohou děkovati, že nebyli na místě citelně potrestáni. Slovenská ludová strana měla z tábora veliký strach a při ranních bohoslužbách v blízkých Rastislavicích vyzýval katolický farář věřící při kázání z kazatelny, aby se odebrali do Bratislavy chránit redakci „Slováka“. Rastislavané skutečně uposlechli zrovna tak, jako občané z Vajnor. K násilnostem však nedošlo. Podotknouti sluší, že bratislavský zástupce měšťanosty dr. Lederer zakázal otevříti zasedací síň, z jejíhož balkonu obyčejně při táborech na náměstí u radnice se hovoří. Bylo třeba intervence československých členů obec. zastupitelstva, aby dodatečně přístup na balkon byl opatřen.

(Národní listy, 26.V.1922, r. 62, č. 142, s. 1.)

Obr. 10 Správa o účasti obyvateľov obce Račišdorf na krojovanom
sprievode organizovanom Slovenskou roľníckou jednotou.
Slovenská vlasť, 26.VIII.1921,r. 3, č. 35, s. 7.

Obr. 11 Informácia o zbierke na tlač. Finančne prispeli aj Rafael Guldan a legionár Ján Virgovič, obaja z Račišdorfu.
Slovenské ľudové noviny, 24.II.1922, r. 13, č. 9, s. 4.

Obr. 12 Výrez z vymenovania rady bratislavskej plodinovej burzy. Jej členom sa stal aj Martin Lednár z Račišdorfu.
Mlynárske listy, 3.VI.1922, r. 3, č. 22, s. 2.

Obr. 13 Kotlár Ján Hanák z Račišdorfu hľadá učňa.
Slovenské ľudové noviny, 24.X.1924, r. 15, č. 43, s. 4.

Obr. 14 Zmienky o železničnej stanici v Račistorfe (hore) a v Račisdorfe (dole).
Slovenský denník, 17.XII.1924, r. 7, č. 276, s. 2 (hore) a s. 5 (dole).

Obr. 15 Výrez z „Úradného cestovného poriadku“ s platnosťou od 5. mája 1941
s uvedením železničnej stanice v Račistorfe.

Premiovanie vín na vinohradníckej výstave.

Čie bolo najlepšie.

V Bratislave, 28. aug. Sudcovsky sbor za vedenia st. vinárskeho inspektora B. Jermářa ocenil zo 241 vzorkov vín, zaslaných na vinohradnícku výstavu, usporiadanú počas terajšieho Medzinárodného Dunajského Veľtrhu, jednotlivé vzorky takto: za najlepšie bolo uznané víno vzorka Ondreja Lerchnera z Bratislavy, za ním nasledujú St. výskumná zemedelská stanica, Malá Toroňa, (Slovenské tokajské vína), Gustav Gschweng, Račištorf, Samuel Blaser, Bratislava, Juraj Blaser st., Bratislava, Ružena Izáková, Modra, Jindrich Hoffmann, Bratislava, Lobkoviczké vinohradníctvo, Mělnik, Št. pokusná vinica, Bratislava, Ferdinand Lerchner, Bratislava, Vinohradnícky spolok, Bratislava, Ján Veng, Račištorf, Adolf Lerchner, Bratislava, Ondrej Lerchner, Bratislava, Karol Fleischhacker, Svätý Jur, Pavel Metzl, Bratislava, Jozef Kopa, Modra, Krištof Dax, Bratislava, Jindřich Dax, Bratislava, Ondrej Prechtl, Račištorf, Ondrej Dax. Bratislava, Martin Feuer, Svätý Jur, Jan Gschweng č. 317, Račištorf, Ondrej Macher, Bratislava, Ján Schlegel, Pezinok, Lorenz Lerchner, Bratislava, Štefan Jurčik, Svätý Jur, Gustav Falb, Bratislava, Žofia Bernardová, Svätý Jur, Mór Liebermann, Košice, Jan Wencl, Račištorf, Julius Blaser, Bratislava, Vd. Albrechtová, Bratislava, Jaromir Šmerda, Modra, Ján Ortb, Vajnory, č. 14., Jan Rigan, Modra, Martin Fišer, Pezinok, Kristína Mesíková, Modra, Gustav Leopesberger, Pezinok, Bedrich Reichbauer, Limbach, Ján Bunczák, Grinava, Gustav Kutský, Skalica, Anton Lednár, Račištorf, Jozef Mixa, Skalica, Luknár Ludvik, Račištorf, Martin Lednár, Račištorf, Michal Schwantzer, Bratislava, Jur. Blaser ml., Bratislava, Anton Veselský, Račištorf, Ján Polakovič, Račištorf.

(Slovenský denník, 29.VIII.1931, r. 14, č. 197, s. 6.)

K názvu „Rastislavice“ sa Rača vrátila ešte raz a to roku 1941, kedy ju takto opätovne navrhla premenovať miestopisná komisia pri Ministerstve vnútra:

Nové názvoslovie obcí vyjde v decembri

Pred časom sme boli už oznámili, že Ministerstvo vnútra chystá nové úradné názvoslovie obcí, v ktorom sa prispôsobia dialekticky znejúce mená spisovnej slovenčine (Lipiany, Jakubiany na Lipany, Jakubany a pod.), ďalej poslovenčia sa mená pomaďarčené (Almáš na Jabloňovce, Hochštetno na Vysokú Ves, Račištorf na Rastislavice a pod.).

Prepracovaním názvoslovia, ktoré má vyjsť tohto mesiaca, nebude ešte otázka konečného názvoslovia slovenských obcí vyriešená. Postupom času preštudujú ešte pôvod viacerých názvov, ktoré majú so stránky jazykovej povahu neslovenskú. V historických pamiatkach (archívoch, matrikách, vedeckých dielach od starých historických bádateľov a pod.), sa napred skúma, ako sa tá ktorá obec nazývala v dávnej a najdávnejšej minulosti, akej národnosti bolo jej najstaršie obyvateľstvo, pripadne aký bol pohyb obyvateľstva, v akom poradí sa tam zjavovali príslušníci tej alebo onej národnosti a aká je tam prevažna väčšina obyvateľstva teraz. Po tomto zistení sa sleduje vývin názvu a jeho pôvodný tvar sa pre terajšiu potrebu prispôsobuje dnešnej literárnej slovenčine. Ako vidieť, každá zmena (ako je napr. dĺžka kmeňovej samohlásky v mene Bidovce — správne: Biedovce, v mene Holič – správne: Holíč a pod.) musí byť dôkladne odôvodnená.

(Gardista, 10.XII.1941, r. 3, č. 282, s. 4.)

Ján Stanislav: Návrhy na zmenu úradného názvu obce.

Z ČOHO VZNIKLO MENO RAČIŠTORF.

Račištorf, nem. Ratzesdorf, maď. Récse, leží pri Bratislave na železnici Trnava—Bratislava. Iste bude naše obecenstvo zaujímať, z čoho vzniklo toto meno, ktoré na prvý pohľad zneje neslovensky, lebo sa končí na nemecké -dorf. Najstaršie záznamy mena tejto obce sú od XIII. storočia. R. 1245 sa zaznačuje ako Recha (Fejér, Cod. dipl. IV. 1, 381), r. 1296 ako Racha (ÁÚO. V, 161), r. 1418 ako Reche (tamže X. 6, 170), ale r. 1390 nachádzame zápis Rechesdorf (tamže X. 8, 313). V zápisoch -ch- treba, pravdaže, čítať ako č. Očividne maďarský tvar Récse (vyslov Réče) je z dnešných názvov najbližšie starým formám z XIII. až XV. storočia. Aký je rozdiel medzi historickými tvarmi, ktoré si prepíšeme podľa dnešného nášho spôsobu na Rača, Reča, Reče a medzi dnešnými formami sloven. Račištorf a nem. Ratzesdorf? Otázka je pre laika neprehľadná, ale jazykovedec na ňu vie predsa len odpovedať, keď má poruke staré záznamy mena tejto veľkej obce.

Pôvodné meno sa zaiste skrýva v starších záznamoch, teda v Racha = Rača a Recha = Reča, Reche = Reče. V dnešnom slovenskom názve sa z neho zachoval práve koreň mena Rač-. Máme tu teda formu s -a- v prvej slabike. Toto -a- sa zachovalo v doklade z r. 1296 a aj v nemeckom tvare názvu. Ako vysvetliť tvar na re-? V starej slovenčine existovala zmena skupiny ra v re. Tak napr. pri Leviciach bola obec Bratku, ktorá sa zaznačuje r. 1156 ako Bratka, ale r. 1209 ako Bretka. V cyrilometodejskej slovienčine bolo trava ,tráva' popri trěva ap. Doklady na túto zmenu máme aj medzi záznamami na staré meno mesta Bratislavy, ktoré už tu nebudeme ani uvádzať. Je to známy zjav v slovanských jazykoch. Pravda, zmena a v e je známa aj v starej maďarčine od XIII. storočia.

Tak teda podľa starých záznamov a dnešného znenia prichádzame k poznaniu, že pôvodnou formou názvu bola Rača. Takýto názov dedín sa vyskytuje jedenásť ráz v Chorvátsku a Srbsku (Imenik-Registar II, str. 892). Z tohoto tvaru Rača sa celkom pravidelne vyvinulo maďarské Récse.

Čo je Rača?

Toto Rača je fonetickým prepisom pôvodného Radša, čo je osobné meno, známe u starých Slovanov. Tak starí Rusi poznali osobné meno Ratša, starí Česi Ratše; pôvodnejšia forma je tu, pravdaže, Radša. Hláska t je v uvedených príkladoch len prispôsobením znelého d k neznelému š. To netreba vysvetľovať, lebo je to známy a obvyklý zjav. Meno Radša je pokrvné s osobnými menami Radoš (porovnaj na Slovensku Radošovce, Radošiná, Radoška, vrch Radošovec pri Ilave), Radeš, Radúš, Radiša (porovnaj na Slovensku obec Radiša a aj meno potoka podľa nej pomenovaného v okr. Bánovce n. Bebravou) atď. Pochodia z prídavného mena rád.

Názov Rača je na Slovensku známy aj odinakiaľ. Pri Oščadnici v okr. Čadca je samota Pod Račou. V okr. Prievidza je obec Račice. Tento názov pochodí tiež z osobného mena Radša. Etymologicky by sa teda malo písať Radšice; pravda, na spojitosť so základom rad- sa dávno zabudlo a preto sa pripúšťa fonetické písanie s č. Pri Oravskom Podzámku je horáreň Račová. Tento názov patrí tiež k osobnému menu Radša = Rača.

Pôvodná skupina -dš- sa zaznačuje pri mene obce Račice, ktoré sa v zoborskej listine z r. 1113 zapisujú ako Radsciz (Fejérpataky, Kálmán király oklevelei 59).

V Čechách sú názvy Račice sedem ráz, Račín tri razy, Račov, Račovice, Radčice ap. Tak iste u južných Slovanov sú okrem uvedeného názvu Rača aj Rače, Račica, Račice, Račeva, Račinovci a i. Poliaci tiež majú názvy Radszyce, Raczyn r. 1419 ako Radsščhin, Raczyce, ale ešte r. 1579 Radszicze, osobné meno Radsza atď. (Kozierowski, Badania VII, 62).

Názov tento teda úplne jasne pochodí z osobného mena Radša. To znamená, že najpravdepodobnejšie zakladateľom tejto obce bol nejaký človek, ktorý sa volal Radša = Rača.

Naozaj aj osoba Rača sa v súvislosti s Račištorfom spomína r. 1274 (ÁÚO. IV, 39): „Stephanus et Nicolaus filij Racha (v odpise listiny Rechee), nobiles de Okoly de Comitatu Posoniensi... " domáhajú sa svojho majetku (possessiones) „Simperg et Churla", čo je račištorfský vinohrad Šinbeuk (?) a obec Čela na Žitnom ostrove. Tu je teda súvislosť majiteľa s dedinou veľmi jasne dosvedčená. Slovom, po slovensky by sa táto obec mala volať Rača. Zbytok tohoto tvaru je v maďarskom názve obce.

Dnešný tvar Račištorf vznikol, pravdaže, z nemeckého tvaru. Nemecká forma pochodí však zo slovenského tvaru Rača pridaním genitívnej nemeckej koncovky -s a nemeckého -dorf ,ves‘. Keď nemecký názov preložíme, znamená to ,Račova ves‘. Nemecká forma sa zjavuje, ako sme už uviedli, r. 1390 Rechesdorf. Je to teda útvar zpolovice slovenský a zpolovice nemecký. Takéto útvary sa vyskytujú pri kolonizáciách, keď ku starej vrstve obyvateľstva pribúda inonárodná nová vrstva. Tak napr. v Šopronskej stolici máme Weppersdorf k slovanskému vepr ,vepor', v Železnej stolici Dobersdorf ku dobr ,dobrý‘ atď. V Čechách napr. Mladikstorf za čes. Mladíkovice, Budigsdorf k čes. menu Budík a i. (E. Schwarz, Die Ortsnamen der Sudeteriländer 403 a n.).

Tento nemecký útvar na -sdorf odpovedá potom maďarským menám na -fálva (o tom E. Moór, Westungarn im Mittelalter 220 a n.). V slovenčine namiesto nich stoja obyčajne názvy na -ov, -ín, -ice, -ovice ap. Najstarší spôsob je však bez týchto prípon, t. j. osobné meno je miestnym názvom. V našom prípade máme obdobné doklady od južných Slovanov.

A tak teda Račištorf je poslovenčený nemecký názov. Nemecký názov pochodí zo slovenského pridaním nemeckého zakončenia. Tento zjav nie je v okolí Bratislavy ojedinelý. Sama Bratislava má takýto útvar v dokladoch ako Braslavespurch, t. j . -burg, čiže ,Braslavovo mesto'; záznam je na r. 907 u Aventína na začiatku XVI. storočia podľa starších análov. Podobne ponemčený je názov Pezinok zo staršieho slovenského Bozin, z čoho je maď. Bazin. Z Bozin pridaním koncového -g je nemecký tvar Bösing, ľudové Pösing, čo Slovák počul ako Pezink a z tohoto je potom Pezinek, resp. spisovne Pezinok.

Slovom, tu sa zabudlo na pôvodný slovenský názov a Slováci začali užívať a užívajú názvy, ktoré Nemci prevzali od nás, prispôsobili ich svojej jazykovej sústave a takto prispôsobené sme potom prevzali od nich my Slováci. Užívame teda terciárne útvary. Pri mene Bratislavy Prešporok bol ten istý prípad. Nem. Pressburg je tiež zpolovice slovenský a zpolovice nemecký názov, pravda, s postúpeným vývinom v prvej, pôvodne slovenskej súčiastke. Uveďme, že aj dnešný názov Šenkvice pochodí z nem. Schenkwitz a toto zo starého slovenského Čanikovice. Takýchto prípadov by sme mohli uviesť ešte viac.

Máme tu veľmi zaujímavé prípady, hovoriace o histórii kraja, o navrstvovaní obyvateľstva a jeho spolužití. Vidíme, ako štúdium miestnych názvov prispieva k poznaniu rozličných národných a sociálnych procesov a tiež k samotným dejinám obcí.

Vidíme teda, že aj taký Račištorf, hoci dnešná forma mena na to neukazuje, je stará slovenská obec. Navrhujem, aby sa volal zas Rača.

(Slovenská reč, 1942, r. 10, č. 2-3, s. 40-43.)

Univ. prof. Dr. Ján Stanislav: Ešte k slovenským názvom miest

... Niekoľko ukážok rekonštrukcie starých názvov obcí som podal v „Slovenskej reči" (posledné dva ročníky). Tu sa ukázalo, že tento problém nie je taký ľahký, ako sa nezasväteným pozdáva. Vidno to najlepšie na mene obce Račištorf pri Bratislave. Pred dvoma rokmi sme ju premenovali na zasadaniach miestopisnej komisie na Rastislavice. Vtedy aj my jazykovedci sme boli nad týmto menom celkom bezradní. Zdalo sa, že bude nemeckého pôvodu. Keď sa mi podarilo nájsť najstaršie doklady z XIII. storočia na túto obec, vysvitlo, že pôvodný názov obce bol Rača, t. j. z osobného mena Radša. Názov Rastislavice dostala obec podľa kniežaťa Rastislava, ale bolo to pomenovanie umelé, jazykove síce správne utvorené, ale historicky úplne pomýlené. Čo viac v Račištorfe sa v uvedenom storočí objavuje aj osoba, ktorá sa volala Rača. Maďarský názov pre túto obec Récse pochodí priamo z Rača, lenže takáto maďarská forma nám pri rozhodovaní o premenovaní obce nebola na nič, lebo Récse teoreticky by mohlo byť aj z Rovišče; len objavením zápisu Racha (XIII. stor.), t. j . v prepise Rača, sme mohli určiť, z čoho pochodí maďarský tvar a ako sa vyvinul dnešný tvar, ktorý prevzali Nemci, prispôsobili svojmu systému miestnych názvov a potom od nich ho prevzali Slováci.

(Slovák, 7.IX.1943, r. 25, č. 204, s. 7.)

Ak naozaj pomenovanie „Rastislavice“ v roku 1941 vstúpilo do platnosti, tak to zrejme bolo len na krátku dobu. „Lexikón obcí Slovenskej republiky“, ktorý vydal Štátny štatistický úrad v roku 1942 uvádza pre obec Rača iba názov „Račištorf“. A tak sa tento názov používal ďalej až do roku 1947.

V roku 1946 sa stala významná vec. Už koncom roka 1945 podal povereník vnútra JUDr. Július Viktory (*1907-†1985) návrh na zlúčenie viacerých obcí s Bratislavou. Po prijatí návrhu Zborom povereníkov boli dňa 1. apríla 1946 obce Rača (Račištorf), Vajnory, Prievoz, Devín, Dúbravka, Lamač a Petržalka pripojené k Bratislave a vznikla tzv. Veľká Bratislava.

Uskutočnenie Veľkej Bratislavy

Sbor povereníkov na svojom zasadnutí dňa 21. t. m. odhlasoval nariadenie o určení sídel a obvodných okresných úradov ochrany práce. Na návrh povereníka financií Dr. Josku sa usniesol, že povereníctva a ústredné úrady sú povinné v príprave štátneho rozpočtu na r. 1946 pokračovať podľa časového vymedzenia, pričom sa majú vylúčiť zo štátneho rozpočtu všetky výdavky, ktoré sa nezakladajú na právnych tituloch alebo nie sú národohospodársky odôvodnené.

SP schválil návrh povereníka vnútra Dr. Viktoryho slúčiť obce Bratislava, Vajnory, Račišdorf, Prievoz, Lamač, Dúbravka, Petržalka a Devín v jednu obec. Zvolen bol slúčený s obcou Móťová v jednu obec.

(Pravda, 28.XII.1945, č. 251, s. 1.)

Sústredenie matričnej agendy v Bratislave

Nakoľko boly slúčené obce Bratislava, Vajnory, Račištorf, Prievoz, Lamač, Dúbravka, Petržalka a Devín v jednu obec pod názvom Bratislava, boly zrušené, počínajúc 1. aprílom t. r. matričné obvody v zaniknutých obciach. Matričná agenda je odteraz sústredená na Štátnom matričnom úrade v Bratislave. V doterajších matričných obvodoch budú však zriadené paralelné matriky, aby stránky z pripojených obcí nemusely dochádzať do Bratislavy.

Veľká Bratislava prevzala Račištorf

Bratislava. — Poverenícstvo vnútra vydalo nové organizačné smernice Veľkej Bratislavy, podľa ktorých voľby do obvodovej rady Devína a Petržalky sa majú bezodkladne previesť. V Devíne a Petržalke totiž doteraz boly správne komisie. Tieto organizačné smernice na prechodní čas nahradí organizačný štatút Veľkej Bratislavy. V stredu, 3. t. m., bolo komisionálne prevzatie obce Račištorf. Pri akte mesto Bratislava zastupoval podpredseda Pozdech spolu s predsedami jednotlivých sekcií. V zastúpení ONV boli prítomní predseda ONV Valachovič a prednosta úradu ONV.

(Národná obroda, 4.IV.1946, r. 2, č. 80, s. 3.)

V roku 1947 sa opäť dostala ku slovu názvoslovná komisia. Uvažovalo sa o dvoch návrhoch na nové meno obce – Rača alebo Rastislavice. Nariadením Povereníctva vnútra zo dňa 19. mája 1947 bola obec Račištorf premenovaná a nový úradný názov bol „Rača“. Samozrejme sa miestni obyvatelia opäť búrili proti tomuto zásahu a tak si jazykovedec prof. Ján Stanislav, ktorý bol autorom staro-nového pomenovania, dal tú námahu a napísal sériu článkov vysvetľujúcich tento krok:

Z Rače do Račištorfu a nazad

Univ. prof. Dr. Ján Stanislav

Pred niekoľkými mesiacmi Povereníctvo vnútra na jednohlasný návrh Stálej komisie pre ustanovovanie úradných názvov miest, obcí a osád na Slovensku pri Povereníctve vnútra, zmenilo doterajšie meno Račištorf na Rača. Priznávam sa, že s návrhom na formu dnešného mena som prišiel ja. O mene obce som písal v Slovenskej reči X, str. 40 až 43.

Ako teda táto otázka vyzerá vo svetle vedeckých skúmaní?

Obec sa zapisuje v XIII. a neskorších storočiach v latinských listinách. R. 1245 je zápis Recha (Raka, resp. Raka), r. 1296 Racha (Rača), r. 1291 Reche (sloven. Ráca, alebo už maď. Récse) a takto aj r. 1323, 1334, 1418. R. 1390 sa prvý raz uvádza nemecká forma mena ako Rechesdorf.

Výslovnosť s -e- po R- je slovenská nárečová obmena, ktorú poznáme dodnes v niektorých nárečiach v Gemeri a na dolnej Orave, kde sa hovorí kräj, präsä namiesto kraj, prasa a pod. Pretože hláska ä sa vyslovuje ako prostredný zvuk medzi a e, pisár ju mohol zapísať ako e alebo ako a. To vidíme aj v našich záznamoch, v ktorých je e (Recha) i a (Racha). Na konci sa v starej slovenčine vyslovovalo ä po č tak isto ako dodnes v Gemeri a na dolnej Orave alebo v západnom Liptove a inde, kde sa hovorí ulicä, dušä. Hláska ä stála všade po mäkkých spoluhláskach namiesto dnešného a

V starej slovenčine asi tak do XIV. stor. sa teda meno tejto obce v ľude vyslovovalo ako Räčä. Okolo XIV. stor. namiesto ä po mäkkých spoluhláskach a po r nastupuje a, kým ä ostáva len po perných spoluhláskach (mäso atď.), a to len v niektorých stredoslovenských nárečiach. Do tých čias sa strednou slovenčinou hovorilo aj v okolí Bratislavy a Trnavy.

Maďarský tvar Récse (vyslov Réče) pochodí z tejto ľudovej slovenskej výslovnosti, t. j. z Räčä. Maďarský tvar sa zjavuje, ako vidíme, r. 1291. Nie je to náhoda, lebo práve v tých časoch prišli do blízkosti Bratislavy Maďari a utvorili si osadu pod bratislavskými hradbami Széplak, t. j. na mieste dnešnej Molotovovovej ulice, ktorá sa do nedávna volala Uhorskou, pretože sa tu koncom XlII. stor. usadili Uhri. V tých časoch sem prichodia aj Nemci. Vtedy Maďari počuli volať obec Rača ako Räčä a toto meno prevzali ako Récse.

Nemecký tvar sa zjavuje až r. 1390 a vznikol tým, že sa k slovenskému základu pridala koncovka nemeckého genitívu na -es, ako je napr. v Mann-es k nominatívu Mann. Okrem toho pridali ešte svoje -dorf, „ves“.

Slovom, aj maď. Récse a aj nemecké Ratchesdorf a pod. pochodia zo slovenského mena Rača. V Pravde 1. októbra 1947, str. 6. napísal ktosi, že sa Rača nápadne ponáša na niekdajší maďarský názov Récse. Lenže aj Trenčín sa nápadne ponáša na Trencsén, Turiec na Túrócz, Kraľovany, na Kralován, Ľupcsa na Lipcse, Bystrica na Besztercze atď. To je preto, že všetky tieto a mnohé iné mená Maďari prevzali od Slovákov.

Z čoho pochodí meno Rača? Je to odvodenina od slova rak. V miestnom potoku žije rak aj dnes. K tomuto základu pristúpila prípona -ja, ktorá u starých Slovanov mala ten istý význam ako dnes obvyklá prípona -ova. Prisvojovacie prídavné mená starí Slovania tvorili príponami -j, -ja, -je, tak ako dnes tvoríme príponami -ov, -ova, -ovo. Ak teda starý Slovan chcel od slova prorok utvoriť prisvojovacie prídavné meno, utvoril ho pomocou -j, -ja, -je a teda povedal proroč, proroča, proroče. K slovu člověk bolo člověč, člověča, člověče, t. j. „človekov, človekova, človekovo". Spoluhláska -j, mäkčila k v č a splynula s týmto č; uveďme si podobný príklad z dnešného jazyka: máme plakať, ale plačem, ktoré vzniklo zo spojenia plak-je-.

Takto zo spojenia Rak-ja vzniklo Rača a malo význam "Rakova". Už niekedy v XI. stor. Slovania prestali tvoril prisvojovacie prídavné mená uvedenými príponami a namiesto tohto veľmi starého tvorenia začali užívať len tvorenie na -ov, -ova, -ovo, ktoré inak v starých časoch bolo tiež známe.

Tým starým tvorením vzniklo aj meno Vajnor Práča, ktoré pochodí z mena prak, „prakovník, vrhač kamenných striel". Vidíme teda, že Rača nie je tu sama.

Toto prastaré a veľmi vzácne tvorenie dosviedča, že Rača a tak isto Práča sú veľmi staré slovenské obce. Pochodia z tých čias, keď uvedené tvorenie bolo ešte obvyklé a živé. Pochodia teda asi zpred XI. stor., hoci inak niet o nich v tomto čase nijakého záznamu. To práve môže potvrdiť jazykovedec rozborom mena, Rača je teda staroslovenské meno.

Ešte pred sto rokmi zaznačuje Lipszky, že sa obec po slovenský volá Ričišdorf alebo Rajča (nem. Ratzersdorf alebo Raitzisdorf alebo Ratschdorf). Tvar Rajča nezodpovedá starým zápisom, ktoré sme uviedli. V ňom -j- môže byť alebo ľudovým spojovaním so slovom raj alebo je to zlý zápis. Tento záznam je z r. 1808. Vidíme, že krátky a nepochybne slovenský tvar, aj keď zle obmenený alebo zle zapísaný, užívali ešte dedovia dnešných starých obyvateľov obce. Tí sa naň zrejme nehanbili a ani si nevymýšľali o ňom nesmyselné reči. Tento zápis svedčí o tom, že Rača ostávala vždy zväčša slovenskou a zachovávala si ustavične svoje staré slovenské meno.

Zaujímavé je, že otec dvoch zemianskych majiteľov dnešného Šinbeuku v Rači Štefana a Mikuláša sa r. 1274 tiež volal Rača. Značí to, že prevzal meno obce za svoje priezvisko. Podobné prevzatie je u nás známe, napr. mená mesta Rajec, Levoča, ale sú aj priezviská tohto znenia.

Občania Rače by nim mali byt veľmi vďační za to, že sme im našli a objasnili meno ich obce a že im pomáhame obnoviť a zachoval starootcovské, nepoškvrnené, krásne a typicky staroslovenské dedičstvo. Vymýšľať si spojovania s kača, mača a pod. je nedôstojné a primitívne. Povedomý Slovák by sa takým niečím nemal „pochváliť“.

My kultúrnosť človeka a jeho národné uvedomenie musíme posudzovať i podľa toho, či porozumie takéto veci, majúce hlboký národný, kultúrny a politický význam, alebo či ich neporozumie a trúsi reči nepotrebné a v základe jeho samého ponižujúce. Dúfame teda, že kultúrny a povedomý Slovák si uvedomí, o čo tu ide a že podľa toho sa bude správať. Je to dnes po sto rokoch nezvyk, ale vedecký pracovník je tu na to, aby takéto hrivny objavoval a doniesol na svetlo božie. Tí ostatní sú zasa povinní, pokiaľ sú naozaj kultúrni a dobromyseľní, tieto zabudnuté naše slovenské poklady prijímať s radosťou a umožňovať im priechod. do života. Veď ide len o obnovenie dobrého, staroslovenského mena. ktoré tu žilo tisíc rokov. Kto to nechce pochopiť, tomu je ťažko rozprávať o vedeckých výskumoch, o národných povinnostiach a pod.; ten nech si hovorí po nemecky Račištorf. Takí do smrti budú hovoriť Prešpurek, Frašták a pod. S menom Rače je to prostejší prípad ako s menom Bratislavy a Hlohovca, lebo v Rači sa odstraňuje len nemecký prívesok, kým tam sa zmenilo celé meno.

Kto by sa dnes nepozastavil napr. nad tým, keby v Spišskej Novej Vsi na plakátoch programov kín bolo napísané, že kino X Y v Iglove má také a také predstavenie? Iglovo je býv. meno pre toto spišské mesto; pochodí z Iglava „Ihlava". V Rači kino Lipa je ešte vždy v nemeckom Račištorfe a nie v slovenskej Rači. Viete si predstaviť Miestny národný výbor v Prešpurku alebo vo Fraštáku? Myslím, že také niečo by vzbudzovalo smiech.

Je námietka, že sa občanov nikto nepýtal, či sa im to páči a že si to nejaký pánko v MNV vymyslel. Nijaký pánko v MNV si nič nevymyslel. Sú mená obcí Konská, Kraviany, Svinarky, Vystrkovce, Žobrák, Žrebínec a iné a ľudia s nimi musia byt spokojní. Rača, ako sme videli, má ďaleko od takýchto mien. Premenovanie je vedeckou otázkou a musia ho robiť odborníci. Aby sme to názorne povedali, lekár sa nepýta, či sa páči alebo nepáči vyoperovať slepé čreva, keď je choré, a neradí sa, ako to má urobiť. Takou operáciou je zmena Račištorfu na Rača. Tu sa tiež „vyoperovalo“ „slepé črevo“, aby telo ostalo zdravé. Komu sa to nepáči? V Juhoslávii je jedenásť Račí a tam sa im to páči.

Vymýšľanie mena Rastislavice je úplne zbytočné a vedecky absolútne neodôvodnené. Premenovávanie obcí sa musí robiť podľa určitého poriadku.

Návrat k starodávnemu a krásnemu menu Rača nech si každý občan pokladá za svoju národnú povinnosť. Nech sa nikto nebije v prsia, akým veľkým Slovákom on je, keď odmieta práve výraznú známku starej slovenskosti svojej obce.

(Národná obroda, 16.X.1947, r. 3, č. 235, s. 4.)

Rača, račiansky...

Slovenské meno bratislavského predmestia sa začína vžívať. Kultúrnejší ľudia pochopili, že ide o návrat k starému slovenskému menu a preto píšu a hovoria Rača. Niektorým treba ešte raz — a možno viac ráz — vysvetliť, že meno Rača nie je vymyslené r. 1947. Zapisuje sa už v 13. storočí pri prvých zmienkach o tejto obci. Koncom 13. stor. do okolia Bratislavy prišli nemeckí kolonisti a títo k starému slovenskému menu pridali nemecké zakončenie —esdorf vyslovované ako —estorf, ktoré Slováci prevzali ako ištorf. Tak vzniklo meno Račištorf. Lenže Slováci používali svoje staré slovenské meno aj ďalej. Zo slovenského mena vzniklo maďarské Récse. Slovenská forma, trochu obmenená nepochopením, sa zapisuje ešte r. 1808 v sozname obcí Uhorska, sostavenom Jánom Lipským (na str. 548 a 553), ako Rajča popri Račišdorf a nemeckom Ratzersdorf alebo Raitzisdorf i Ratschdorf a maď. Récse. Teda otcovia dnešných starých ľudí používali ešte slovenské meno. Istý strýčko Rafael I. sa v električke č. 3 robil bystrým a múdrym a krikom vyhlasoval, že sa on veru nevzdá starootcovského mena Račištorf. Jeho otcovia tak nehovorili, čo on očividne nevie. Prečo sa len tak kŕčovite pridŕža on a iní podobní nemeckého tvaru mena svojej obce, keď je tu slovenské meno zachované? Z neuvedomenia! Múdry a uvedomelý človek, keď hovorí po slovensky, povie pekne po slovensky Rača a zahodí ten nemecký chvost na ňom. To by malo platiť aj o tabuli na MNV.

Občan sa volá Račan, občianka Račianka, prídavné meno je račiansky tak isto ako občiansky, ľupčiansky, rabčiansky (k menu obcí Lupča, Rabča). Teda správne je: račianske víne, Račianske mýto, Račianska cesta, nesprávne zas račanské víno, Račanská cesta, Račanské mýto. Nárečová forma, pravdaže, tu je račanskí, račanská, račanské, ale v spisovnom jazyku takto nemôže byt.

Nebojme sa mena Rača. Je staré, slovenské. Račištorf je jeho ponemčenou farmou. Povedzte si tieto slovenské formy pár ráz, prídete im na chuť a uvidíte, že sú krásne, lebo sú naše. Dnes už smiešne vyzerá, keď počujeme meno Račištorf. Zneje to tak ako Frašták m. Hlohovec, ako Prešpurk a pod. J. S.

(Pravda, 15.XII.1948, r. 5, č. 289, s. 4.)

Profesorom Jánom Stanislavom (*1904-†1977) spomínaný názov „Rajča“ ako prvý spomenul významný uhorský kartograf Ján Lipský (*10.IV.1766 Sedličná-†2.V.1826 Sedličná) pred viac ako dvesto rokmi (Lipszky 1808) – obr 16. Pred týmto rokom sa používanie tohto názvu nepotvrdilo, ale neskôr ho prevzali do sumárnych prác o Uhorsku viacerí autori, posledný zrejme Bohdanecký v roku 1910 (obr. 17). Aj keď je v oboch citovaných prácach zosumarizovaných viacero používaných názvov Rače, predsa len tu ešte jeden chýba – Račisdorf (príp. Račistorf). I s takýmto tvarom sa môžeme stretnúť v staršej tlači (obr. 14 a 33).

Obr. 16 Récse h. Retzersdorf vel Raitzisdorf vulgo Ratschdorf g. Račissdorf vel Rajča s.
LIPSZKY (1808), s. 553.

Obr. 17 Récse Rajca, Rajce (U); (u Prešpurka) Retzersdorf = Račišdorf (U).
BOHDANECKÝ (1910), s. 137.

Formovanie názorov na pôvod názvu „Rača“ sa vyvíjalo i v nasledujúcich rokoch. So zaujímavým, i keď trochu komplikovaným vysvetlením prišiel aj jazykovedec Šimon Ondruš (*1924-†2011). Tu si uvedieme kratší zostrih najrelevantnejších častí jeho článku, v ktorom sa zaoberá aj pôvodom názvu „Rača“:

Šimon Ondruš: Rača, Vrača > Brača, Vrakuňa a vrkoč

... Sporadický zánik začiatočného v- v skupinách vr-, vl- vedie k názoru, že aj Rača susediaca s Bračou < Vračou čiže Vajnormi mala pôvodnú podobu Vrača. Stratu začiatočného V- v mene Vrača mohla „napomáhať“ aj maďarčina, ktorá pri preberaní slovansko-slovenských slov a mien so začiatočnými skupinami vr-, vl- buď vkladala medzi spoluhlásky samohlásku (Vrakuňa > Vereknye, ale aj Várkony, Vranov > Varannó, Vrbovec > Varbóc aj Verbec a pod.), alebo začiatočné v- úplne eliminovala, ako ukazujú prevzatia Vrútky > Ruttka, Vlastimir > Lasztomér, Vlasov > Laszó, Vladimír > Ladomér a i. Pretože aj v internom slovenskom a slovanskom vývine bola tendencia sporadicky eliminovať začiatočné v- v skupinách vr-, vl- (porov. v starej češtine Vladimír aj Ladimír, v srbčine Vlastimir aj Lastimir), zmena Vrača na Rača sa nedá jednoznačne kvalifikovať ako čisto domáca zmena alebo zmena „pomocou" maďarského filtra. Fakt, že v záznamoch z 13. stor. alternujú podoby Racha = Rača, Recha — Reča aj Reche = Reče, pričom podoba Reče je maďarská adaptácia výslovnosti Räčä podobne ako Vräkuňä > Vereknye svedčí o tom, že pri zmene Vrača na Rača nemožno vylúčiť maďarský vplyv.

Predpoklad, že názov Rača mal staršiu, pôvodnejšiu podobu Vrača rovnakého pôvodu ako Brača < Vrača (tu je maďarský vplyv vylúčený) aj Vrakuňa s pôvodnou motiváciou „ohrada", veľmi presvedčivo podporuje fakt, že táto lokalita alebo jej časť mala aj meno Okol (záznam 1237), resp. Okoli (1287). Ako je známe, staré slovanské slovo okol, prevzaté do maďarčiny ako akol, označovalo ohradu, oplotenie; porov. napr. slovinské okol s dvoma významami: 1. ohrada pre svine, ovce, statok, 2. ohradené pastvisko (Pleteršnik, II, 1894, s. 812); o výskyte slova okol, akol na území starého Uhorska porov. Kučera, 1974, s. 112. Tak ako dunajskostredský názov Nyék presvedčivo podporuje prvotnú motiváciu slovanského názvu Vrakúň, rovnako transparentne račiansky názov Okol podporuje starú motiváciu mena Vrača > Rača. Preto dávame prednosť tomuto výkladu pred vysvetľovaním z osobného mena Rača (vraj domácka kondenzácia z Radoslav alebo Radomír), ktoré dáva na prvé miesto L. Kiss (1988, II. s. 404), ale aj pred vysvetľovaním zo slova rak, t. j. rak-ja > rača (porov. Stanislav, 1948, s. 308). Okolnosť, že v historických záznamoch obce Rača sa skôr spomínajú synovia otca menom Rača (r. 1274) ako osadné meno Rača (1296), ako ma informoval historik V. Sedlák, ešte nemusí byť dôkazom toho, že osadné meno Rača vzniklo z osobného mena Rača. Veď pomenovania osôb podľa osád neboli neznáme. Najprv to bol človek X de Rača, potom iba Rača.

Jazykovedec nemôže dať jednoznačnú odpoveď na otázku, akú funkciu mali ohrady postavené na východ od starej Bratislavy so starým slovanským pomenovacím základom vrak- (Vrakuňa), vrač- (Vrača > Brača, Vrača > Rača), korešpondujúce s východoslovanskými osadami Vorok, Vorkonь, Vorča, Vorčovka, Voročovo. Ak by sme vychádzali z južnoslovanskej významovej špecifikácie slova okol, resp. do maďarčiny prevzatého akol, podľa paralelného názvu Okol by sme názvu Rača pripísali významovú špecifikáciu na ohradové stajne. Ak by sme brali do úvahy historický, resp. súčasný význam slova okol, úkol (u Hollého, Hečku, Turčányho a i.), vokol (v Novohrade, doložené napr. u Timravy), pripísali by sme názvu Rača motiváciu „ohradový prístrešok, cieňa, šopa“. Prvá a druhá motivácia sa vzájomne nevylučujú. Ak vyjdeme z predpokladu, že prisťahovaní Nemci pri pomenovaní Vajnor nadväzovali na motiváciu mena Brača/Vrača, ohradovej osade s menom Vrača/Brača môžeme pripísať významovú konkretizáciu „ohradený vinohrad“. ...

(Slovenská reč, 1990, r. 55, č. 1, s. 26-31.)

Takže nie je pochýb o tom že názov Rača je pôvodné staroslovenské pomenovanie obce pochádzajúce pravdepodobne spred 11. storočia, problém je len s vysvetlením ako vznikol tento starobylý názov. Máme na výber 4 možnosti:

a) z osobného mena Radša > Rača (podľa J. Stanislava)

b) z osobného mena Radoslav alebo Radomír (podľa L. Kissa)

c) zo slova rak, t. j. rak-ja > rača (podľa J. Stanislava)

d) zo slova „Vrača“, ktoré malo v staroslovenčine význam „ohrada“ (podľa Š. Ondruša)

B) KEDY A AKO VZNIKOL NÁZOV „PETRŽALKA“

Viaceré doteraz publikované práce o dejinách Petržalky sa venujú aj problematike jej slovenského pomenovania. Spomínajú sa dve možnosti pôvodu tohto názvu: a) názov Petržalka vznikol až v 20. storočí a je odvodený od petržlenu, ktorý sa tu hojne pestoval; b) názov je skomoleninou mena Petra Zalku – správcu pálffyovského majetku. Názov samotný sa vraj po prvý krát objavil v tlači 15.VIII.1919, teda deň po obsadení Petržalky československým vojskom, pričom nebolo jasné, či ide o novotvar alebo o už vžitý názov (Kačírek & Tišliar 2014). Nie je jasné ani to, prečo by dedina mala niesť názov po správcovi šľachtického majetku Pálffyovcov.

V mnohých dokumentoch o Petržalke sa traduje, že názov Petržalka sa oficiálne používa od roku 1920. Nenašli sme žiadne úradné nariadenie o používaní tohto názvu. V Zbierkach zákonov z roku 1920 sa Petržalka spomína iba v zákone 123/1920 Sb. zo dňa 29.II.1920 o voľbách do poslaneckej snemovne a vo vyhláške č. 538 z 2.IX.1920 týkajúcej sa zriadenia pohraničného policajného komisárstva v „Petružalce“ (obr. 18). Názov „Petružalka“ sa používal v českej tlači aj v ďalších rokoch.

Obr. 18 Časť textu Vyhlášky ministerstva vnútra zo dňa 2.IX.1920, v ktorom je zmienka o Petržalke.
Sbírka zákonů a nařízení státu československého. Ročník 1920, částka CXI, s. 1350.

Je zaujímavé, že vôbec prvé použitie názvu „Petržalka“ v tlači dňa 15.VIII.1919 (obr. 19) sa traduje bez toho, aby niekto v starších novinách overil, či je to naozaj tak. Voči tomuto tvrdeniu zatiaľ neboli prakticky žiadne námietky. A predsa sa stačí začítať do staršej tlače a zistíme, že všetko je inak.

Obr. 19 Správa o obsadení Petržalky vojskom pod vedením plukovníka Brauna.
Prvá časť je z článku „Bratislavské predmostie sme obsadili!“ a druhá z článku „Na druhom brehu Dunaja“.
Slovenský denník, 15.VIII.1919, r. 2, č. 176, s. 1. ()

Už samotný výskyt názvu Petržalka v tlači na druhý deň po jej obsadení vyvoláva pochybnosť, že ide o novotvar. Jednak nebol čas na rýchle vytvorenie nového názvu a jednak by vytvorenie nového názvu bolo pravdepodobne v tlači okomentované. V priebehu roka 1919 bol tento názov pravidelne používaný v tlači úplne prirodzene, bez potreby jeho vysvetľovania.

Názov „Petržalka“, či dokonca „Bratislava-Petržalka“ môžeme nájsť v roku 1919 nielen v slovensky písaných novinách, ale aj v periodikách vychádzajúcich na Slovensku (v Bratislave) v nemeckom jazyku (Grenzbote [Hraničný posol] – obr. 20, Preßburger Zeitung [Prešporské Noviny] – obr. 22) alebo maďarskom jazyku (Hiradó [Zpravodaj, Chýrnik] – obr. 21).

Obr. 20 Reklama na zváranie autogénom v továrni na výrobu kovových hadíc v Petržalke.
Grenzbote, 7.IX.1919, r. 48, č. 16253, s. 6.

Obr. 22 Akciová spoločnosť na výrobu kovových hadíc v Petržalke hľadá
mladých kovoleštičov s možnosťou okamžitého nástupu.
Hiradó, 7.XI.1919, r. 32, č. 258, s. 8.

Obr. 21 Pozvánka na 14. riadne valné zhromaždenie v Akciovej spoločnosti Matador v Petržalke.
Preßburger Zeitung, 28.XI.1919, r. 156, č. 324, s. 6.

Slovenský názov „Petržalka“ sa však používal v tlači v roku 1919 aj pred obsadením Petržalky československým vojskom, teda pred augustom 1919 (obr. 23-25).

Obr. 23 Správa o rozšírení moru ošípaných (sviňský dúl), svrabu a sopľavky.
Úradné noviny, 28.IV.1919, r. 1, č. 12, s. 10. – Výkaz v bratislavskej župe dňa 22. dubna 1919
panujúcich nákazlivých dobytkových nemocí.

Obr. 24 Správa o uzavretí mostu cez Dunaj.
Slovenský denník, 28.II.1919, r. 2, č. 38, s. 3.

Obr. 25 Ostreľovanie Petržalky.
Slovenský denník, 1.III.1919, r. 2, č. 39, s. 3.
(Világ – maďarské noviny z 13.II.1919.)

Je zaujímavé, že Petržalka je uvedená už v apríli 1919, teda v dobe, keď ešte nebola oficiálne ku Československu pripojená, ako súčasť bratislavského okresu a bratislavskej župy (obr. 23). Vo februári 1919 bola v Paríži dohodnutá nová štátna hranica a Petržalka mala pripadnúť podľa dohody novovzniknutému Československu. K jej pripojeniu však došlo až v auguste 1919. Petržalka (maď. Ligetfalu, nem. Engerau) patrila do Bratislavskej (Prešporskej) župy aj za čias monarchie.

Keď sa začítame podrobnejšie do novín z roku 1918 zistíme, že názov „Petržalka“ sa bežne používal aj v tomto roku a to pred i po vzniku Československa (obr. 26, 27).

Obr. 26 Ochrana nízkej ceny zemiakov chudobnými obyvateľmi Petržalky.
Robotnícke noviny, 27.VI.1918, r. 15, č. 26, s. 3.

Obr. 27 Rozhodnutie komu má patriť Petržalka.
Robotnícke noviny, 21.XI.1918, r. 15, č. 47, s. 3.
(W. M. = Wiener Mittag)

O Petržalke je zmienka aj v knihe o železniciach na Slovensku od českého redaktora Aloisa Chytila (*21.VI.1877-†1949), ktorá vyšla v novembri 1918. Viaceré slovenské obce tu majú názvy mierne skomolené, ale slovenský názov Petržalky je uvedený správne (obr. 28).

Obr. 28 Několik námětů o nejnutnější práci pro Slovensko.
In: CHYTIL (1918), strana 25.

Názov „Petržalka“ sa však dá nájsť aj v knihách a časopisoch z čias pred 1. svetovou vojnou.

Po krachu americkej firmy Petra Víťazoslava Rovnianka (*21.VI.1867 Dolný Hričov-†18.XI.1933 USA) v roku 1911 sa v roku 1912 dostala do existenčných problémov aj Tatra banka, ktorá s ňou obchodovala. Na záchranu Tatra banky zorganizoval jej nový riaditeľ Viliam Paulíny sanačný proces, ktorý prebiehal v rokoch 1912-1913. Medzi tými, ktorí sa zaviazali doplatiť druhú polovicu účastinnej istiny bol v roku 1913 aj prešporský učiteľ Ignác Hummel, v tom čase bývajúci v Petržalke. Zoznam platiteľov publikovali Národnie noviny (obr. 29). Ignác Hummel bol aj členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti a finančne prispieval na jej činnosť. Je zaujímavé, že keď Národnie noviny spomenuli Ignáca Hummela v roku 1917, uviedli že býva v Pozsonyligetfalu, teda použili maďarský názov Petržalky.

Obr. 29 Zoznam „záchrancov“ Tatra banky v r. 1913.
Národnie noviny, 12.VII.1913, r. 44, č. 80, s. 3.

Slovenský podnikateľ českého pôvodu Fedor Houdek (*5.I.1877 Ružomberok-† 26.II.1953 Bratislava) sa pravidelne venoval miestopisu Slovenska a jeho územie veľmi dobre poznal. Už v roku 1910 výrazným spôsobom prispel do knihy „Slovenská čítanka“, ktorá vyšla v Prahe. V knihe spomína aj továreň na gumové výrobky v Petržalke (obr. 30).

Obr. 30 HOUDEK (1910): Průmysl a obchod. Prešpurská stolice.
In: Slovenská čítanka, s. 137.

Český žurnalista Eduard Bohdanecký (*20.II.1846 Nechanice u Hradce Králové-†8.VIII.1914 Královské Vinohrady) pôsobil od 1879 v redakcii Slovanských listů a od roku 1881 až do smrti ako redaktor Národních listů. Jeho publikácia z roku 1910 Místní slovník slovanský v odcizovaných i cizích krajích je zameraná na slovanské názvy mimo zemí Koruny českej. Materiál na tento abecedný slovník názvov zberal viac rokov. V slovníku je zahrnutá aj Petržalka (obr. 31).

Obr. 31 BOHDANECKÝ (1910): Místní slovník slovanský
v odcizovaných i cizích krajích, s. 4.

V česky písanej knihe z roku 1903, ktorá sa zaoberá národopisom uhorských Slovákov, uvádza slávny český slavista a etnograf Lubor Niederle (*20.IX.1865 Klatovy-†14.VI.1944 Praha) údaj o väčšinovom zastúpení Nemcov v Petržalke (obr. 32). Vychádzal z údajov o sčítaní ľudí, ktoré sa konalo v roku 1900. Petržalka mala vtedy 1805 obyvateľov, z čoho bolo Nemcov 1480 (82 %) a Slovákov len 81 (4,5 %). Chorvátov bolo iba 9 (0,5 %). Zvyšok boli zväčša Maďari.

Obr. 32 Údaje o Uhorských Slovákoch v roku 1900. –
NIEDERLE (1903): Národopisná mapa uherských Slováků na základě sčítání lidu z roku 1900.
Praha, s. 10 a 177.

Už spomínaný Fedor Houdek bol pravidelným dopisovateľom časopisu Hlas (s redaktormi Vavrom Šrobárom a Pavlom Blahom – obaja sa neskôr stali členmi dočasnej vlády sídliacej v Skalici). V Hlase (Mesačník pre literatúru, politiku a otázku sociálnu) publikoval Houdek zväčša národohospodárske príspevky, ale nevyhýbal sa ani slovenskému národopisu. Na pokračovanie publikoval Príspevky k miestopisu Slovenska, kde v časti o prešporskom okrese spomína i slovenský názov pre Ligetfalu – Petržalka (obr. 33). Príspevok vyšiel 5. januára 1902, čiže bol napísaný už v roku 1901. To je zatiaľ najstaršia nájdená zmienka názvu „Petržalka“. Je pravdepodobné, že názov Petržalka sa používal už koncom 19. storočia, keďže ani pri najstarších zmienkach nie je uvedené vysvetlenie tohto názvu.

Obr. 33 HOUDEK (1902): Príspevky k miestopisu Slovenska. XI. Prešporok.
In: Hlas, 5.I.1902, r. 4, č. 5, s. 143.

Bolo by zaujímavé zistiť, kedy vznikol názov Petržalka. Z publikovaných údajov vidíme, že to bolo niekedy pred rokom 1901. Ale dá sa zistiť aj spodná hranica, kedy sa začal používať tento názov? Sľubné riešenie tohto problému ponúka maďarská učebnica „Pozsonymegye földrajza“ („Geografia bratislavskej župy“) vydaná v roku 1884. Jej autormi sú Lajos Wagner (*1.VIII.1846 Banská Bystrica-†1917) a Mór Orbók (*24.IV.1853 Kövend-†9.V.1930 Budapešť). V roku 1889 vyšiel o tejto učebnici v novinách Pesti Hirlap článok s názvom „Tótositó magyar (!) tankönyv“ („Poslovenčená maďarská (!) učebnica“). Autor učebnice Móric Orbók (zamestnanec učiteľského ústavu v Bratislave a od roku 1892 predseda Bratislavského spolku učiteľov) bol vystavený obrovskej kritike, podobne ako aj jeho učebnica, lebo:

„ Autor učebnice nielenže nerešpektoval tieto obnovené staré maďarské miestne názvy – jednoducho ich v geografii uviedol podľa slovenských mien -: ale aj maďarské miestne názvy, ktoré nikdy nemali slovenský názov, preložil do slovenčiny! – Tu je niekoľko pozoruhodných ukážok: Ligetfalu = Hajovej vsi. Récse = Racisdorf. Devény = Devín. Dévényujfalu = Devniská-Nova-Ves. Máriavölgy = Marianky, Szentgyörgy = Svaty-Jur. Nagy-Lévárd = Veľký Lévard. Szent-István = Hasprunka. Konyha = Kuchyňa (!). Jakabfalva = Jakubova ves. Szent-János = Svaty Ján. Nagyszombat = Trnava. Istvánfalva = Stefanovce. Felső-Diós = Dolnie-Oresany. Alsó-Diós = Hornie-Oresany. Szomolány = Smolenice. Binóc = Biuovce. Sárfő = Sarfia. Vöröskö = Cerveny-kamen (!). Tento objav bol o to smutnejší, že autor učebnice sa narodil ako Maďar a nedá sa predpokladať, že by paktoval s panslávmi.“ (obr. 34).

Dohrou tohto obvinenia bolo, že: „Správnej rade združenia bolo doručené vyhlásenie autora a vydavateľa učebnice, že predmetná Geografia bola stiahnutá z trhu a zničená.“

Obr. 34 Časť textu informujúca o prehreškoch učebnice Geografie bratislavskej župy.
Pesti Hirlap, 15.IX.1889, r. 11, č. 254 (3851), s. 5-6.

Orbók evidentne pri maďarských názvoch obcí uviedol už existujúce slovenské ekvivalenty, prípadne ak nepoznal slovenský názov, tak uviedol preklad názvu. To bude pravdepodobne aj prípad obce „Ligetfalu“ v preklade „Hájovej vsi“. Slovenský názov je zrejme trochu skomolený (správne asi Hájová Ves). Či došlo ku skomoleniu až v redakcii novín sa nepodarilo zistiť, lebo zatiaľ sa nepodarilo nájsť originál učebnice – jej zničenie bolo pravdepodobne dosť dokonalé. V každom prípade môžeme predpokladať, že do roku 1884 názov Petržalka ešte neexistoval a najstarší slovenský názov tejto obce je „Hájová Ves“. Názov Petržalka teda vznikol medzi rokmi 1885-1900.

Koncom roku 1923 informovali noviny „Preßburger Presse” o plánoch na vznik “Veľkej Bratislavy”. Podľa plánov mala Veľká Bratislava siahať na západe po rieku Moravu a rakúske hranice, na juhu až do Rusoviec (Karlburg), na východe do Prievozu (Oberufer) a Rače (Ratzersdorf) a na severe až po Stupavu (Stampfen). Rozšírenie Bratislavy sa teda malo týkať aj Petržalky. O tej noviny uvádzajú:

„Zo všetkých miest, ktoré zvažujeme, je nám Petržalka najbližšia, už len kvôli dobrej mrkve a chutnému petržlenu, ktoré odtiaľ dostávame už desaťročia. Tejto skutočnosti obec zrejme vďačí za svoj nový názov. Engerau-Petržalka za posledných dvadsať rokov zažila veľký rozmach, jednak kvôli továrenskej kolónii, ktorá tam vznikla na bývalých Pálffyho majetkoch, jednak kvôli Wiener Elektro, ale hlavne kvôli tým dezertérom z Pressburgu, ktorý sa tam usadili, aby mohli žiť a bývať lacnejšie. V Petržalke stále neexistuje daň z luxusu, žiadne poplatky za mýto ani daň zo spotreby. V ktorúkoľvek dennú dobu sa môžete prejsť naboso a zapískať Radeckého pochod. Idylické miesto by teraz malo prísť o všetky tieto vymoženosti, pretože pokiaľ ide o pripojenie, vedenie mesta sa samozrejme poponáhľa osvetliť Petržalku žiarovkami s elektrickým oblúkom. Vytvorí čadičové cesty a asfaltové chodníky, nainštaluje vodovod a obecnú kanalizáciu. Toto rozšírenie by bolo nepochybne výhodné pre mesto Bratislava. Výrazne by to zvýšilo jeho bonitu. „Veľká Bratislava“ je pôsobivá aj v Amerike. Svet uvidí, ako rýchlo rastie blahobyt v Československej republike.“ (obr. 35).

Obr. 35 Časť textu o plánoch vzniku „Veľkej Bratislavy“.
Preßburger Presse, 19.XI.1923, r. 26, č. 1322, s. 2.

Keďže predpokladáme, že názov „Petržalka“ pochádza z konca 19. storočia, tak uvedený text v „Preßburger Presse” vznikol asi 25-30 rokov po vzniku názvu „Petržalka“. Predpokladáme, že obyvatelia si vtedy ešte pamätali, ako bolo toto meno vytvorené. Takže odvolanie sa na petržlen z Petržalky pri tvorbe jej mena sa dá pokladať za dôveryhodné.

Vzhľadom na používané varianty názvu (Petržalka, Petrželka, Petružalka) sa zdá, že názov je naozaj odvodený od „petržlenu“, lebo toto všetko sú aj staršie názvy petržlenu (obr. 36 a 37).

Obr. 36 Rôzne tvary pre pomenovanie petržlenu. KOTT (1896):
Příspěvky k česko-německému Slovníku zvláště grammaticko-fraseologickému, s. 278.

Obr. 37 Správa o použití petržlenu.
Slovenské noviny, 28.VIII.1856, č. 102, s. 3.

Na druhej strane odvodenie názvu od mena správcu pálffyovského majetku, legendárneho Petra (Petrusa) Zalku sa javí veľmi nepravdepodobné. Správcu Zalku pokladáme za „legendárneho“ preto, lebo doteraz sa nepodarilo nájsť žiadnu autentickú zmienku o existencii osoby s takýmto menom, ktorá by spravovala pálffyovský majetok v oblasti Petržalky. Existuje jedna zmienka z roku 1858 o Alexandrovi Zalkovi, obilníkovi u Pálffyho, ale meno celkom nesedí. Zatiaľ sa nepodarilo zistiť ani to, kedy vlastne ten spomínaný Peter Zalka žil a kedy robil správcu na panstve Pálffyovcov. Tieto údaje sa nespomínajú v žiadnom prameni, ktoré sa týkajú etymológie názvu Petržalky. Čas jeho pôsobenia v Petržalke je dôležitý – mala by to byť posledná štvrtina 19. storočia.

Švagrovský (1987) k danej problematike uvádza:

„Ovídius Faust (1896-1972), dlhoročný archivár mesta Bratislavy a vynikajúci znalec jeho histórie tvrdí, že správy o jestvovaní osady Petržalka (teda zo z, a nie ž) máme už z konca 17. storočia. Žiaľ, bližšie neuviedol, o aký doklad sa jeho tvrdenie opiera. No aj napriek tomu toto tvrdenie treba brať do úvahy, pretože jeho dlhoročný spolupracovník a osobný priateľ, tiež archívny pracovník František Tkáč, ktorý sa s ním za posledných dvadsať rokov stýkal skoro denne, rozvinul tento Faustov fakt na nasledovnej myšlienke: "Ladislav IV. daroval roku 1278 chotár osady Flezendorf bratislavskej kapitule, ktorá túto pôvodnú Petržalku vlastnila až do roku 1635, kedy sa dostala do majetku Pálffyovcov a v ich majetku bola až do roku 1918. V národnostnej pleti (Nemci, Chorváti, Maďari) dostávala poddanská dedina rôzne pomenovania. Postupne zanikal názov Flezendorf (nemecké pomenovanie Engerau, maďarské Ligetfalu a podobne). Chorvátski osadníci a slovenskí usadlíci sa upriamili na meno vplyvnej osoby, správcu pálffyovského majetku Petra Zalku (v acta oeconomica - účty pálffyovského majetku v archíve bratislavskej kapituly i mesta Bratislavy). Skomolením alebo skôr zľudovením mena správcu Petrus Zalka dopomohli maďarskí osadníci vzniku pomenovania Petržalka. Akiste sa tento ľudový názov zdal vhodným pre označovanie poddanskej dediny Pálffyovcov počas celej ich majetkovej držby, a tak sa vžil, že pomenovanie obce v roku 1919 pri odstupovaní zadunajského územia a pripojenia Petržalky k Bratislave hralo svoju úlohu.“

Z uvedeného textu sa v podstate nedozvieme nič konkrétne, ani to, kde spomínanú zmienka o Petrovi Zalkovi treba hľadať a v ktorom storočí mal správca Zalka žiť.

V súvislosti s názvom Petržalky sú zaujímavé aj zmienky z roku 1892 v novinách Budapesti Közlöny a Pesti Hirlap o povolení zmeny mena: Alajos (Alojz) Petrzalka (Petržalka) z Prešporku si nechal v tomto roku zmeniť meno na „Zalkai“. Ten istý pán Zalkai (Petržalka) z Prešporka, bol v marci 1907 hlavným „kortešom“ kandidáta na poslanca („vyslanca“) dr. Júliusa (Gyula) Ságodiho z radikálnej Reformnej strany. V tomto prípade sa jedná o zmenu mena Petržalka na Zalka(i), v Švagrovského článku je to presne naopak – zmena Zalka na Petržalka. Či naozaj došlo k takejto nepravdepodobnej zmene môže odhaliť až ďalší výskum v pálffyovskom archíve.

Použitá literatúra:

Anonym 1920: Soznam miest na Slovensku dľa popisu ľudu z roku 1919. Vydalo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska. , Bratislava, 216 pp.

Anonym 1942: Lexikon obcí Slovenskej republiky. Štátny štatistický úrad, Bratislava, 190 pp.

Bohdanecký, E. 1910: Místní slovník slovanský v odcizovaných i cizích krajích. Vydal J. Otto v Praze, XVI+208 pp.

Fejér, G. 1829: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomus IV, Volumen I. Typis Typogr. Regiae Universitatis Ungaricae, Budae, 250 pp.

Fejér, G. 1843: Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis. Tomus X, Volumen VIII. Supplementare ab anno 1382-1437. Typis Typogr. Regiae Universitatis Ungaricae, Budae, 688 pp.

Houdek, F. 1902: Príspevky k miestopisu Slovenska. XI. Prešporok. In: Hlas, 5.I.1902, 4(5): 129-160.

Houdek, F. 1910 [1915]: Průmysl a obchod. Prešpurská stolice, pp. 136-137. In: Slovenská čítanka, Moravsko-slezská beseda v Praze, Nakl. Emil Šolc, 515 pp.

Chytil, A. 1918: SLOVENSKO. Jeho síť železniční, její připojení k zemím českým, ochrana pohraničí. V Praze a na Král. Vinohradech, 31 pp.

Kačírek, Ľ. & Tišliar, P. 2014: Petržalka do roku 1918. Muzeológia a kultúrne dedičstvo, o. z., Bratislava, 118 pp.

Kott, F.Š. 1896: Příspěvky k česko-německému Slovníku zvláště grammaticko-fraseologickému. Svazek první. In: Archiv pro lexikografii a dialektologii. III. Třída České akademie císaře Františka Josefa pro vědy, slovesnost a umění, Číslo I., Praha, 583 pp.

Lipszky de Szedlicsna, J. 1808 Repertorium Locorum Objectorumque in XII. tabulis Mappae regnorun Hungariae, Slavoniae, Croatiae, et confiniorum militarium magni item principatus Transylvaniae occurrentium, quas aeri incisas vulgavit. Budae, Typis Regiae universitatis Pestanae, 766+164 pp.

Marsina, R. 1987: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae Slovenský diplomatár. Tomus II, Obzor, Bratislava, 640+32 pp.

Niederle, L. 1903: Národopisná mapa uherských Slováků na základě sčítání lidu z roku 1900. Vydal Dr Lubor Niederle, Praha [Národopisný sborník Svazek IX.], 181 pp.

Ondruš, Š. 1990: Rača, Vrača > Brača, Vrakuňa a vrkoč. Slovenská reč 55(1): 26-31.

Stanislav, J. 1943: Návrhy na zmenu úradného názvu obce. Z čoho vzniklo meno Račištorf. Slovenská reč X (2-3): 40-43.

Stanislav, J. 1943: Ešte k slovenským názvom miest. Slovák, 7.IX.1943, 25(204): 7.

Stanislav, J. 1947: Z Rače do Račištorfu a nazad. Národná obroda, 16.X.1947, 3(235): 4.

Stanislav, J. [J.S.] 1948: Rača, račiansky... Pravda, 15.XII.1948, 5(289): 4.

Švagrovský, Š. 1987: K otázke historickej topografie Petržalky a vzniku jej pomenovania. Studia Academica Slovaca 16 (Prednášky XXIII. letného seminára slovenského jazyka a kultúry): 397-405.

Wenzel, G. 1864: Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. Árpádkori Új Okmányár. Tomus V. 1290-1301. Eggenberger Ferdinánd M. Akadémiai Könyvárusnál, Pest, 336 pp.

Wenzel, G. 1873: Codex diplomaticus Arpadianus continuatus. Árpádkori Új Okmányár. Tomus X. Eggenberger Ferdinánd M. Akadémiai Könyvárusnál, Budapest, 468 pp.

Autori:

Ľubomír Vidlička a Štefan Vidlička