ĽUDOVÍT HAVLOVIČ. Nedožité 95. narodeniny vzácneho človeka.

Ľudovít Havlovič sa narodil pred 95 rokmi. Dňa 2. júna 1927. Na Hornom konci Račištorfu. V domci pri fare kostola sv. Filipa a Jakuba. V mnohodetnej katolíckej rodine. Neskôr sa z neho stal neúnavný lokálpatriot. A horlivý národovec. Láskavý priateľ spolurodákov. Pozorovateľ života v obci. Pamätník a kronikár udalostí. Nositeľ a šíriteľ kresťanských hodnôt a občianskych cností. Všímavý uchovávateľ písomných pamiatok miestnej komunity. Napokon uznávaný historik rodnej obce. Ten, čo príkladom a svojím dielom pritiahol nasledovníkov. A ukázal im cestu. Odišiel s vedomím, že šík tých, čo nadväzujú na jeho dielo, sa rozrastá. A že práca, ktorú on a jeho generační druhovia začali pred mnohými desaťročiami, vydáva úrodu. Cestu životom uzavrel 18. júna 2021 v Dúbravke.

Na sklonku jari si pripomenieme jeho nedožité 95. narodeniny. A na prahu leta 1. výročie odchodu z vinice života. Pol storočia zasvätil svojej záľube a láske. Štúdiu archívnych dokumentov a histórie rodnej Rače. Nikdy sa nepýtal, čo mu rodná obec a komunita za jeho úsilie dá. Prácu vykonával s radosťou. Odmenou mu bolo vedomie zmyslu hotového diela. A záujem a vďaka rodákov.

Bol spoluautorom myšlienky a spolu-realizátorom etnografického múzea Račianska pamätná izba. Zbierky exponátov z histórie obce Rača. V roku 2000 mu bolo rodnou Račou udelené ocenenie Račianske srdce. A v roku 2003 samosprávnym krajom Výročná cena Samuela Zocha. Za dlhoročnú činnosť v Miestnom odbore Matice slovenskej v Rači. Za mimoriadne agilnú lektorskú a publikačnú činnosť. A za podiel pri spracovávaní lokálnej a národnej histórie. Kým vládal, s láskou približoval školskej mládeži miestnu históriu a históriu slovenského národa.

V rokoch 2001 a 2002 autorsky pripravil a s podporou Miestneho úradu mestskej časti Rača vydal publikáciu RAČA – Z dejín a pamiatok obce. V nej uverejnil výsledky skúmania vyše 750-ročnej histórie rodnej obce. V roku 2017 jeho manželka Mária Havlovičová vydala vlastným nákladom 2. rozšírené vydanie knihy RAČA • Z dejín a pamiatok. S podporou najbližších priateľov. Ako dar k jeho 90. narodeninám.

Takto na Ľudka a jeho manželku Marienku spomína pani Dobruška Luknárová. Dlhoročná matičiarska súputníčka a najbližšia priateľka:

Človek si rád v mysli vracia chvíle, ktoré boli preňho príjemné a obohacujúce. Stačilo len telefonicky sa dohodnúť a potom zamieriť na Podbrezovskú ulicu. Zazvoniť pri bráničke a chvíľu počkať, kým sa v okne na poschodí neobjaví usmievavá tvár domácej panej. A nezaznie: „Dedko vám ide otvoriť.“ O pár minút už sa poberal k bráničke domáci pán privítať otvoreným náručím a priateľským podaním ruky prichádzajúcich hostí. Už prvé kroky od bráničky otvárali družný rozhovor. O záhonoch rozkvitnutých kvetov. O ružiach popínajúcich sa popri múre domu. V zimnom čase o tom, ako sa sýkorky a vrabce rady hostia v kŕmidielku. Ďalšie témy sa rozvíjali v obývačke, v lete pod veľkou čerešňou na dvore – hodinu, dve, tri... Prechádzka po pekne obrobenej záhrade až k riadkom viniča. Krátka ochutnávka domáceho vínka v pivnici... Koľko len bolo takých chvíľ! Koľko tém sa našlo. Koľko zaujímavostí a príbehov zo starej Rače. Koľko skúseností, postrehov, úvah ... Človek pri nich zabúdal, že čas nezadržateľne plynie a odkrajuje nám zo životov ďalší a ďalší diel. Boli to stretnutia s budúcim pokračovaním. Veď toľko bolo pred nami plánov... A priali sme si, aby to stále bolo tak... Aby sa nestalo nič zlé, osudové... Ale stalo sa! Prišla smutná rozlúčka. Rana, ktorú bolo ťažké prijať. Už sa nikdy nezopakuje ani jedno z milých stretnutí. Už sa nedorozpráva ani jedna z otvorených tém. Už sa mnohé naše otázky nedočkajú odpovede...

Naši vzácni priatelia, Ľudko a Marienka.

Čo všetko ste nám dali, čím obohatili naše životy? Čomu nás podučili? Ťažko vtesnať do niekoľkých viet vaše tiché posolstvo. Nie je to len Ľudkov prínos do poznania dejín a tradícií našej obce. Je to aj vaše spoločné ľudské posolstvo – život dvojice, ktorá dokázala kráčať spolu viac ako polstoročie a neustále si vychádzať v ústrety. Tvoriť si vlastnú identitu s ohľadom na toho druhého. Podopierať sa v každej ťažkej chvíli. A tešiť sa spoločne z každej radosti. Deliť sa o lásku, poznanie, prácu. Aj o utrpenie. Napriek ranám osudu udržiavať v sebe tichý plameň optimizmu. A rozdávať ho okolo seba tak prirodzene a nezištne...

Naše rozhovory ani teraz celkom neskončia. Pokým mi bude slúžiť pamäť, nevymiznú. Stali ste sa súčasťou môjho vnútorného „ja“ – zóny rodinných a priateľských pút, bez ktorých si neviem predstaviť svoj život. Vaše pomyselné hrejivé náručie si v srdci nesiem ďalej.

Budem sa k vám rada vracať v spomienkach.
S úctou, obdivom a vďakou.

Za OZ Račiansky muzeálny spolok a račan.sk
Dobroslava Luknárová a Miro Ščibrany