Gorbačovova perestrojka všetko zmenila. Nemci sa chceli zjednotiť? Gorbačov
povedal: V poriadku. V roku 1991 chceli Američania vyhnať Saddáma Husajna
z okupovaného Kuvajtu. Gorbačov súhlasil.
Putin spočiatku v zahraničnej politike nebol iný ako Gorbačov a Jeľcin.
V roku 2001 v Bundestagu ponúkol priateľstvo a spoluprácu.
V roku 2006 v Prahe uznal morálnu zodpovednosť Ruska za inváziu
do Československa. Zaujímal sa o členstvo Ruska v NATO. Mal priateľské kontakty
so západnými politikmi.
Vo vzťahoch sa začalo zmrákať koncom 90. rokov. V roku 1999
lietadlá NATO bombardovali Srbsko, historického spojenca Ruska. V roku
2003 Rusko spochybnilo inváziu do Iraku miernym jazykom. Putin politickými
gestami potvrdzoval záujem o priateľstvo a spoluprácu so Západom. A v roku
2022 bol Putin pasovaný Západom za vtelenie Hitlera.
Ako sa mohol za tých 20
rokov tak zmeniť?
Najprv sme sa totiž zmenili my.
My, Západ.
Najprv sme sa totiž zmenili my.
My, Západ.
George Bush a Helmut Kohl sa snažili o súhlas Gorbačova so zjednotením Nemecka.
So vstupom jedného štátu Varšavskej zmluvy – Nemeckej demokratickej republiky –
do NATO. Nemeckí a americkí diplomati Sovietom sľubovali, že NATO sa už nerozšíri
ani o palec. S výnimkou prejavu nemeckého ministra zahraničných vecí
Genschera sa o tom nehovorilo verejne. Dnes vieme, že to tak bolo. Prešlo desaťročie
a NATO sa rozširovať začalo. V roku 1999 doň boli prijaté
Česko, Poľsko a Maďarsko. V roku 2004 Slovensko, tri pobaltské
krajiny, Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko. Rusi to brali ako porušenie sľubov
Západu. S trpkosťou si uvedomovali, že boli podvedení, no v týchto
rozšíreniach nevideli veľké nebezpečenstvo. Problém vznikol až s ponukou
členstva Ukrajine.
V roku 1993 John Mearsheimer rozoberal tri
možnosti vývoja: (1) rusko-ukrajinská vojna, (2) rozpad
Ukrajiny a (3) zachovanie Ukrajiny v hraniciach z roku 1991, s podmienkou,
že zostane v priateľskom vzťahu s Ruskom. Na prelome rokov 2013-2014
sa stalo to, pred čím Mearsheimer varoval. Lídri Majdanu sa snažili o Ukrajinu
v existujúcich hraniciach, v antagonistickom vzťahu s Ruskom a s ruským
elementom na východe Ukrajiny. Od nástupu novej vlády zneli heslá o vstupe
do NATO. Medzinárodné dokumenty nepovažujú členstvo vo vojenskom pakte za
absolútne právo. Charta OBSE toto právo obmedzuje: „Štáty nebudú
posilňovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných štátov.“ To znamená, že
každý vstup do vojenského paktu má byť diskutovaný s ohľadom na bezpečnosť
všetkých. V decembri 2021 Rusko žiadalo neutrálny status Ukrajiny. A požiadavku
opieralo práve o túto pasáž. Západ diskusiu o členstve Ukrajiny v NATO
odmietal.
V rokoch 2007-2008 ruská vládnuca garnitúra začala
chápať, že Amerika nehodlá uznať Rusko ako partnera. A že jej kroky
budú Rusko oslabovať. V roku 2007 Putin v Mníchove prvýkrát označil
americké vojenské rozširovanie na východ ako problém. Návrh prezidenta
Busha vytvoriť v strednej Európe protiraketový štít, údajne na obranu pred
útokmi Iránu, Rusko považovalo za ohrozenie svojej bezpečnosti. V roku
2012 prezidentský kandidát republikánov Mitt Romney povedal, že Rusko
je pre Ameriku hlavným geopolitickým nepriateľom. Amerika podporovala
nacionalistické politické kruhy na Ukrajine, ktoré sa stavali proti
predĺženiu zmluvy o pobyte ruskej čiernomorskej flotily na Kryme. Rusi
pochopili, že s podporou Američanov ich ukrajinskí radikáli chcú vyhodiť z prístavu
Sevastopol. Ten založili Rusi za Kataríny Veľkej po porážke Osmanskej ríše. A uchránili
v 19. storočí v „krymskej“ vojne pred Britmi a Francúzmi za cenu
stotisíc padlých.
Vo februári 2014 Američania podporili Majdan, zvrhnutie demokraticky
zvoleného prezidenta Janukovyča. Janukovyč nebol ruskou bábkou. Bol garantom
dobrých rusko-ukrajinských vzťahov. Na Majdane rečnil vplyvný americký
senátor John McCain a podporoval zvrhnutie proruského prezidenta Ukrajiny.
K zvrhnutiu došlo násilným spôsobom, vďaka radikálnemu krídlu Majdanu. Americká
ambasáda zohrala pri zvrhnutí aktívnu úlohu. Do Majdanu boli vzťahy
Ukrajiny a Ruska desaťročia dobré. O členstvo v NATO Ukrajinci nemali
záujem. Americká politika za pár týždňov transformovala Ukrajinu na
štát nepriateľský voči Rusku. Majdan ukončil nádeje na spoluprácu. Nová
vláda ohlásila zámer ukončiť ukrajinskú neutralitu, vstúpiť do NATO a obmedziť
používanie ruštiny. Mnoho ľudí z východu Ukrajiny násilný prevrat odmietlo. Na
Donbase vznikla občianska vojna. Ukrajinská armáda podnikla proti
nim ATO – Anti-teroristickú operáciu. Občiansku vojnu mali ukončiť
tzv. Minské dohody. Podľa nich by Donbas zostal súčasťou Ukrajiny s osobitnou
samosprávou a jazykovým statusom. Ukrajina dohody neplnila. Osem rokov
pokračovalo vzájomné ostreľovanie medzi ukrajinskou armádou a donbaskými
rebelmi. S množstvom mŕtvych. Tak malo Rusko za svojimi hranicami vražedný
konflikt. Bez americkej politiky by k nemu nedošlo.
Od roku 2017 boli v pobaltských krajinách a v Poľsku rozmiestnené
mnohonárodné vojenské jednotky NATO. V roku 2019 začali
Američania financovať prebudovanie ukrajinskej námornej základne v Očakove,
asi 100 kilometrov od Krymu. Dochádzalo k incidentom.
Rusi sa svojho nepriateľstva voči Amerike vzdali. Američania nepriateľstva
voči Rusku nie. A tak sa k nepriateľstvu vrátili aj Rusi. Po Majdane
anektovali Krym a podporili vzbúrencov na Donbase prítomnosťou svojich vojakov.
A 24. februára 2022 Rusko napadlo Ukrajinu.
V dráme, ktorá roky smerovala k tragédii ruskej invázie, bola
Európa rozdelená. Nemecko a Francúzsko v zákulisí odmietali členstvo
Ukrajiny v NATO. Zároveň na každom summite aliancie hlasovali za
potvrdenie prísľubu, že Ukrajina raz v NATO bude. Nechceli otvorený
konflikt s Amerikou.
Amerika mala dve súbežné línie postupu. „Ukrajina v NATO“ a „NATO v Ukrajine“.
Presnejšie „USA v Ukrajine“. A má dlhodobú zmluvnú bilaterálnu
spoluprácu s Ukrajinou. Program jej vyzbrojovania, o ktorom Francúzsko a Nemecko
až tak veľa nevedia. Kľúčovými partnermi USA vo vojenskej oblasti v Európe
sú Veľká Británia a Ukrajina. Krajiny, ktoré nie sú v EÚ. V roku
2015 politológ George Friedmann povedal, že hlavným zámerom USA je
zabrániť spolupráci Ruska s Nemeckom a oddeliť ich od seba pásom bývalých
komunistických krajín, ako Poľsko, Ukrajina, Česko, Slovensko, atď. Líniu „USA
v Ukrajine“ Nemecko a Francúzsko brzdiť nemohli. Po ruskej invázii sa
podvolili a zaradili do šíku za Amerikou. Nemecko zastavilo nemecko-ruský
projekt Nord Stream 2. Celá Európa sa ide odstrihnúť od ruskej ropy a plynu.
Európa ekonomicky zoslabne. Amerika sa posilní.
Ruská invázia sa nedá ospravedlniť. Rusko nečelilo žiadnemu
akútnemu nebezpečenstvu, aby bolo nútené použiť násilie. Reakcia Ruska mala
zostať v oblasti diplomacie. Invázia je morálnym zlyhaním ruskej vlády. Priniesla
smrť tisícom Ukrajincov a Rusov vrátane civilných obetí. A obrovské
materiálne škody. Elity Západu mohli a mali problémy predvídať. V tom,
že kroky protivníka nepredvídali, spočíva ich spoluzodpovednosť za súčasnú katastrofu.
A nechcú si priznať chybu. Pätnásť rokov popierali, že zámer prijať
Ukrajinu do NATO môže spôsobiť vojnu. Popierajú súvislosť medzi rozširovaním
NATO a vojnou, i keď tento príbeh je zdokumentovaný. Má to byť tabu.
Kto sa odváži tú súvislosť pomenovať, bude označený za kremeľského
propagandistu. Nech by to bol trebárs pápež. Keď František pripustil, že Putinovo rozhodnutie napadnúť
Ukrajinu mohlo spôsobiť „štekanie NATO pred bránami Ruska“, denník SME napísal,
že pápež hovorí jazykom Kremľa.
Elity Západu nám predpisujú, že za jedinú príčinu vojny
máme považovať bytostný ruský imperializmus. Ak analyzujete možné budúce
reakcie Ruska, stávate sa podozrivými z náchylnosti Rusov chápať. A sympatizovať
s nimi. V mäkšej verzii sa pripúšťa, že rozširovanie NATO k ruským
hraniciam k zlepšeniu vzťahov síce neprispelo, ale Rusi by zaútočili
tak či tak.
Ak nemožno slobodne diskutovať o príčinách vojny, ako sa má vojna ukončiť?
Gorbačov a Putin sú v kritike politiky USA a ich
zodpovednosti za vojnovú katastrofu zajedno. V roku 1997,
keď sa schyľovalo k rozširovaniu NATO, Gorbačov povedal: „Neverím
ubezpečovaniam Ameriky, že Rusko sa rozširovania NATO nemusí báť. … Ruský národ
nemožno ponižovať donekonečna.“ V roku 2015, po anexii Krymu, Gorbačov
povedal, že Putin bol Západom stále provokovaný. A v decembri 2021
na prahu vojny povedal, že príčinou je americká arogancia a jej
budovanie impéria.
Američania nám Rusko zvolili za nepriateľa. Slovensko ani Európa o to
nestáli. Ale Rusko už tú voľbu prijalo. A Rusko je vážny nepriateľ. Ak Rusko
bude v úzkych, všetky scenáre sú možné. Všetky. Zdá sa, akoby nás to ani
netrápilo. Po dvoch mesiacoch vojny si nevieme predstaviť, že sa môžeme ocitnúť
na pokraji globálneho konfliktu.
Západ stále vedú ľudia, ktorí nás k tejto vojne priviedli a zodpovednosť za
to odmietajú. Títo ľudia nehovoria o mierových rokovaniach. Keď Rusi vraveli, že na
východ ide priveľa vojakov a zbraní NATO, títo ľudia na východ poslali ešte
viac vojakov a zbraní NATO.
Slovensko sa s nadvládou jednej mocnosti rado rozlúčilo. Akceptovalo ako lídra druhú mocnosť.
A tá nás vrátila do konfliktu s prvou mocnosťou.
A tá nás vrátila do konfliktu s prvou mocnosťou.
Opakujúci sa osud
malej krajiny medzi mocnosťami.
Hamletovská otázka týchto dní.
Hamletovská otázka týchto dní.
Článok Vladimíra Palka
Zvolili nám nepriateľa, nepriateľ voľbu prijal
uverejnený 6. mája v denníku ŠTANDARD
skrátil a upravil Miro Ščibrany
OZ račan.sk
Zvolili nám nepriateľa, nepriateľ voľbu prijal
uverejnený 6. mája v denníku ŠTANDARD
skrátil a upravil Miro Ščibrany
OZ račan.sk
0 comments:
Zverejnenie komentára