Predzvesťou najväčšej udalosti roka nielen v cirkevnom svete sú nepochybne vianočné trhy. Aj keď, ich kúzlo a príťažlivosť často aj negatívne ovplyvňujú niektorí ich organizátori, ktorí sa adventný čas snažia akosi „zmodernizovať“. Čo zostalo a zmeniť sa dať nebude, sú kováči, perníčkari alebo včelári. Zvláštni ľudia so zmyslom pre poctivú tradíciu.
Zaujal ma Karol Križanovič. Pôvodne som si myslel, že je rezbár. Teda, rezbár nie niekde z krajov lesov a dlhých zimných večerov, ale priamo z hlavného mesta. „môžem niekedy prísť do dieľne?“ Pýtal som sa – keď už tie moderné časy máme tu, cez obrazovku sociálnej siete nositeľa mne neznámeho mena nad fotografiou nádherného výtvoru, zobrazujúceho mestskú časť, v ktorej majster žije. „Ale jasne“ – lenže to som ešte nevedel, čo ma čaká.
Vyrába svätých Urbanov
Ale to som sa dozvedel až v Červenej lisovni Nemeckého kultúrneho domu. Počas – ako inak – predvianočných trhov. Na prezentácii vinárov. „To je zas čas, to budú kšefty“ – mrmle si pod chýbajúce fúzy Eduard Brychta, jeden z tých, ktorých poznám. Chlap, inak celoročne vysmiaty a kedysi plný vtipnej irónie. Adventná nedeľa v atmosfére mrholiaceho čohosi a takmer neznesiteľného hluku akejsi hudobnej produkcie z neďalekého pódia rozhodne nepôsobí ako adventná. Mrzuté počasie, mrzutých pár návštevníkov, mrzutí stánkari, mrzutý Brychta. Ešte pred pár rokmi predseda Spolku Račianskych vinohradníkov. „Pán Brychta, a Kajo Križanovič?“ – vyzvedám a dozvedám sa, že sa tu niekde motá. Celý Karol. Tak si fotografujem aspoň jedného z jeho svätých Urbanov. Napísal som už, že ich doteraz vyrezal šesť a na ďalších má objednávky?
Trucovňa
Trucovňa, to je dielňa. „Manželka ju tak volá“ – hovorí Karol. Tam sa zavriem a vyrezávam. „Aj tento reliéf Rače“ – ukazuje. Ako Račan súdim, že je to verný obraz miesta, kde žijem. Pôjde na predaj, komu, to som sa nepýtal. Karol žije v Rači od narodenia, po dedkovi je vinár, po sebe rezbár a podľa mňa je to skvelý chlap. „A prečo už v Rači niet tak bohato rodiacich jahôd?“ Vždy ma zaujímalo, prečo sa z vinohradníckej obce vytratil jej druhý symbol – jahody sengány. Voňavé, šťavnaté. „No, vtedy sa ešte vinohrady striekali modrou skalicou, dnes už len chémia“. Chápem. Kvôli chémii nemáme jahody. Iba tie chemizované, aby sa nikdy nepokazili, v supermarkete. Karol Križanovič nemá synov. Dcérami ho osud obdaril. Vinárky z nich zrejme nebudú, ale jedna sa chytila na „umelke“. Predsa len má čosi z tatka. „Čo by sa trápili vo vinohrade, to je lopota, drina“. Hovorí vinár – rezbár. No dobre, poďme pozrieť, čo vravia ďalší stánkari.
Trhovnícka rehoľa
Nos mi to ťahá za známou vôňou. Naposledy mu takto prikazovala v Skalici. Na hranici s Moravou. Vôňa skvelého cukrového pečiva, posýpaného orieškami. Určite poznáte trdelníky. Mladí cukrári sú však z Komárna. On s manželkou a s nimi ešte kamaráti. „A prečo nie z Komárna?“ A veru, prečo nie. Aj keď Skalický trdelník je ochranná známka, ale nikde okolo stánku nebolo uvedené, že predávajú práve takéto trdelníky. „Ovoňajte“ – usmieva sa chlapík a manželka sa radšej schováva. Nie, za výrobok si ručí, iba sa trošku zdráha rozhovoru. „Dá sa z tohto vyžiť“ – pýtam sa. Už si predstavujem, ako sa mladý začne vychvaľovať, ale precitám. „Je to rehoľa. Celý rok ste po víkendoch kdesi vo svete, v domácnosti nič nestíhate a toto akurát pokryje náklady na tie cesty. No, prežívame, ale sláva to nie je“ – hovorí zachmúrený a ustarostený muž na vianočnom trhu. Keby nebolo jarmokov a trhov, boli by s manželkou bez práce. „Veď viete, ako je na tom juh Slovenska, nie?“ Nuž, tuším. A dúfam, že to vedia aj tí kompetentnejší.
Horší ako zlý
„Už pred tromi rokmi som hovoril, že je to najhorší rok. Potom prišiel ešte horší a tento je opäť horší, ako ten predchádzajúci. Už to nemôže byť horšie – nemyslíte?“ Tak sa na mňa zvedavo pozrel starší muž, akoby vypadol z nejakého Rembrandtovo obrazu. Tvár múdreho starca a tie ruky, vybaľujúce sviečku z vosku – no veď – poznáte ten obraz – Ruky starca, nie? Včelár, medár, tiež tunajší. Račan. Včelárstvo je poslanie, je to vášeň, ale aj lopota a doživotný rozsudok. „Viete, vraj už Einstein...“ Áno, poznám ten citát. Keď raz vyhynie posledná včela, ľudstvo má najviac tak tri roky. A ujko mi vysvetľuje, ktorý medík je na čo dobrý. Zrazu to nebol najhorší zo zlých rokov, zrazu akoby hovoril o svojich zážitkoch s neodolateľnou životnou láskou. Vykladá si na pult stánku svoje výrobky z včelieho vosku a čaká. Mrholí, stmieva sa, protivný rachot z pódia viac odpudzuje ako láka náhodných okoloidúcich. Ozaj, nemali by na vianočných trhoch znieť skôr koledy? Som už asi starý. Možno to takto má byť.
Ešte hrnček
S nápisom „chýbaš mi, ak nie si so mnou“. Typický stánok so všetkým možným aj nemožným. Toho nemožného je však menej. Trošku hračiek z dreva – aká to vzácnosť, pamätáte sa na vĺčiky? A nejaké kolotoče, ktoré vyrábali šikovné ruky v nejakej chránenej dielni. „Je to môj koníček, ktorý ma živí. Všetko si vyrábam a navrhujem sám. Som rád, že postupne sa ľudia vracajú k starým dreveným a kvalitným hračkám“ – vraví si predavač akoby pre seba. Nikto sa nikde nevracia, neprichádza. Viem, myslel to obrazne a tiež by som sa tomu tešil. Akurát teraz – nikde nikoho. Chýbaš mi – pozerám sa na hrnček a dúfam, že do večera ešte ktosi príde ponakupovať.
Malý trh veľkých nádejí
Nie, nebol to adventný čas na niektorom z veľkomestských vianočných trhov. Odkiaľsi síce voňalo to tradičné čosi vyprážané cigánske, ale nebolo to vtieravé. Tu sa pulty neprehýbali pod lokšami, zemiakovými plackami či inými dobrotami, tu netiekol prúdom akože punč, dokonca aj všadeprítomní vreckoví chmatáci tu a tam akoby len omylom narážajúci do návštevníkov trhu sa tu neráčili. Na druhej strane, nestretol som ani nikoho z tých, ktorí keby sa neukázali, „ako keby ani neboli“. A to je veľmi dobrý pocit. Veď aj ten naoko namrzený Brychta je sympatickejší. Vo fotoaparáte si odnášam pár spomienok a vo „vačku“ tých pár mincí, s ktorými som na vianočný trh prišiel. Mrholí, ponáhľam sa domov. Tí tam na tom trhu zostanú do večera. Veď, keď už sa sem ťahali...Hádam ktosi čosi kúpi. Hádam bude „kšeft“. V dobrom.
Tí „nezodpovední“
Utekám medzi kvapkami a spomínam si na televíznu besedu dvoch politikov. Jeden obhajoval rozhodnutia štátu, druhý mu oponoval. Jeden tvrdil, že tí, ktorí sa snažia ako tak si zarobiť na živobytie svojpomocou, cez drobné podnikanie, sú nezodpovední, druhý kontroval, že aj živnostníci remeselníci majú právo na pomoc zo strany štátu, keď už sa ten rozhodol bojovať s nezamestnanosťou. Štátny politik to zjavne nechápal. Alebo, nechcel chápať. Možno už dávno nevidel mladých manželov, ktorí ako križiaci tiahnu republikou, aby si po víkendoch na jarmokoch zarobili na dni od pondelka do piatku. Možno už dávno nevidel včelára, ktorý sa celý život trápi s vymierajúcimi včelstvami, alebo rezbára, ktorí sa lopotí vo vinohrade. To sú tí, podľa neho „nezodpovední“ – lebo si nešetria na dôchodok. To sú drobní remeselníci, ktorí sa ešte stále držia nad dnom a nie a nie sa odraziť. Hoci nám svetlú budúcnosť predpovedali už tí pred týmito práve tak ako títo. Vianočné trhy nie sú len o radosti, otvorených očkách a dobrom papaní a popíjaní. Tie, ktoré som navštívil, mali iné posolstvo. Tiež ľudské, tiež pokojné a pokorné, ale smutné. Kto z tých dvoch v televízii mal pravdu?
0 comments:
Zverejnenie komentára