Advent je pre
kresťanov ohlasovateľom blížiacich sa Vianoc – slávnosti Narodenia Ježiša
Krista.
Toto
predvianočné obdobie má pomenovanie odvodené od latinského slova adventus, čo
znamená príchod, priblíženie sa. Cirkevní otcovia na synode v Aachene
v roku 922 rozhodli, že každoročná adventná príprava na narodenie Mesiáša
bude trvať štyri týždne, ktoré budú zahŕňať štyri adventné nedele. Počas tejto
synody vydali nariadenie, že v Adventnom období sa nemajú konať zábavy, hlučné
veselia ani svadby.
Symbol adventu je veniec so
štyrmi sviecami. Ako sa postupne zapaľujú, tak by mala rásť naša radosť
a príprava – čakanie – na stretnutie s Kristom. Náš život by mal byť
stále viac prežiarený jeho svetlom.
Ako to vyzeralo
v našej farnosti v minulosti?
So začiatkom
adventu – vlastne už na svätú Katarínu, resp. na Ondreja – sa skončili všetky
tanečné zábavy. Členovia rôznych cirkevných spolkov, ale aj školská mládež,
nacvičovali v tomto období divadelné hry, ktoré potom hrávali od Vianoc
počas celého zimného obdobia. Peniaze, ktoré sa získali zo vstupného potom členovia
spolkov venovali na charitatívne účely, alebo zostali príjmom spolkovej
pokladnice.
Zo svojho
detstva si pamätám, ako sme s babkou chodievali na „roráty“, skoré ranné
omše, ktoré sa konávali pred svitaním. Tieto omše mali svoje osobitné čaro,
lebo z domu sme vyrážali za úplnej tmy a biely sneh nám vŕzgal pod
nohami. Roráty sa konávali z úcty k blahoslavenej Panne Márii. Ich názov
pochádzal od prvých slov z textu proroka Izaiáša (Iz 45, 8), ktorými
vyslovil svoju túžbu po Spasiteľovi a ktorými sa táto svätá omša začínala:
„Rorate coeli desuper ...“ „Roste,
nebesia, z výsosti, z oblakov nech prší spravodlivosť. Nech sa otvorí zem a
zrodí spásu; a spolu s ňou nech rastie spravodlivosť“.
Na svätú
Barboru sa u nás odlamovali vetvičky z rôznych stromov, hlavne
z čerešní a višní. Vo váze sa nechali do Vianoc, kedy napučali
a vykvitli. Podľa toho, koľko mali kvetov, gazdovia predpovedali, aká bude
na budúci rok úroda.
Na svätého
Mikuláša sa chlapi a mládenci preobliekli za biskupov a čertov
a navštevovali rodiny s deťmi zo svojho príbuzenstva. Mikuláš bol
v oblečený v bielej plachte, na tvári mal masku s fúzmi
z vaty a v ruke biskupskú palicu. Na chrbte mal kôš
s dobrotami. Deti sa najprv pomodlili, potom porozprávali, ako poslúchajú
a napokon dostali darčeky. Čert mal na sebe vyvrátený kožuch, na hlave mal
pripevnené rohy, tvár mal začiernenú sadzami a na nej mal ešte prilepený
červený jazyk. V ruke držal reťaz, ktorou štrngal a strašil
neposlušné deti. A keďže aj tých neposlušných bolo dosť, deti sa
schovávali pred čertom pod postele, za pece, za skrine, kde si ich čert musel
pohľadať.
Na deň svätej Lucie ráno ste našli v mnohých
domácnostiach košík plný ovocia, o ktorom sa hovorilo, že je to „dar od
svätej Lucie“. Pôvodne v tento deň chodievali do príbytkov známych
dievčatá – „Lucie“ – oblečené v bielom a husími krídlami ometali
steny. Vyháňali tak z domácností nečisté sily. Neskôr tento zvyk ustúpil
do úzadia a Lucie chodievali s košíkmi dobrôt a vareškou. Deti sa pred
nimi modlievali a dokazovali, ako poslúchali. Za odmenu dostávali dobroty,
za neposlušnosť symbolickú bitku vareškou. Dievčatá preoblečené za „Lucie“ si
často vyberali rodiny mládencov, aby sa mohli nepoznané lepšie poobzerať
v dome a zoznámiť s rodinou, ale aj vareškou toho svojho
vyobšívať.
„Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc“, hovorí
staré porekadlo. U nás v Rači sa zapisovalo počasie každý deň. Podľa
toho sa predpovedalo, aký bude nadchádzajúci rok, lebo každý deň znamenal
príslušný mesiac v roku. Dievčatá každý deň spaľovali jeden lístok náhodne
vybraný z košíčka, v ktorom mali napísané mená mládencov. Posledné
meno, ktoré zostalo do Vianoc, znamenalo meno nastávajúceho ženícha.
A čo sa robí dnes?
Niektoré zo
zvykov pretrvávajú, niektoré sa pomaly vytrácajú. Vetvičky – barborky – si
stále nosíme domov. Darčeky od Mikuláša sú pre mnohých samozrejmosťou
a nie niečím výnimočným. Počasie nám predpovedajú meteorológovia, takže si
nemusíme zapisovať, aké bolo počasie od Lucie do Vianoc. Veď v posledných
rokoch akoby sa celkom zbláznilo. Nuž a je mi ľúto, že aj roráty sa slúžia už
iba v niektorých kostoloch.
Vďaka členom
Eucharistického spoločenstva sa v našej farnosti oživila ľudová adventná
pobožnosť – „Hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu“. Pobožnosť sa začína deväť
dní pred Vianocami. Každý večer členovia spoločenstva putujú s obrazom Panny
Márie z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a modlitbou sa pripravujú na
dôstojné slávenie Ježišovho príchodu na svet. Tak ako pred vyše 2000 rokmi
putovali Jozef s Máriou prichádzajúc do Betlehema na nariadený súpis ľudí,
hľadali miesto pre seba a pre nenarodené dieťa, ktoré sa malo čochvíľa narodiť.
Pobožnosť je pripomienkou tejto udalosti a zároveň oslavou Panny Márie,
ktorej obraz putuje z rodiny do rodiny, kde si ho zachovávajú vo veľkej
úcte na dôstojnom mieste v dome.
Pobožnosť sa
začína po večernej svätej omši spoločným príchodom do domu jedného z členov
spoločenstva. Zaklopaním na dvere hostia vyzývajú domácich, aby ich pustili
dnu, pričom spoločne spievajú pieseň o príbehu Svätej rodiny, ktorá prosí
o príbytok u neochotných domácich. Domáci sa na zaklopanie ohlásia
slovami piesne: „Kto klope tam?“ V piesni je výstižne vyjadrená
konverzácia – na jednej strane zúfalá prosba mladého otecka, ktorý súrne
potrebuje pomoc pre svoju manželku a nastávajúce dieťa a na druhej
strane nedôverčivého, ufrflaného gazdu, ktorý sa bojí vpustiť do svojho domu
neznámych pocestných. Preto sa aj k prosbe neznámych hostí stavia typicky
ľudsky: „Čo z toho mám? Nemám miesta!“ Na čo pocestní odpovedajú slovami,
ktoré sú aktuálne aj dnes: „Veď Boh vám dal všetko! Prichádza k vám dnes
božský hosť, preňho bude miesta dosť.“
Keď napokon
domáci vpustia pocestných dovnútra, spoločne sa pomodlia krátku pobožnosť.
V spoločných modlitbách a piesňach prednášajú Bohu svoje prosby.
Rodina, ktorá prijala obraz Panny Márie, uloží ho na dôstojné miesto, kde sa
domáci spoločne modlia a tešia sa na Ježišov príchod. Na druhý deň
zástupca rodiny odnáša obraz do ďalšieho domu.
Celá pobožnosť
trvá chvíľu a v uponáhľanom predvianočnom zhone je to obdivuhodný príklad
prežívania skutočnej prípravy na najkrajší deň v roku.
Mária Hatalová, december 2013
0 comments:
Zverejnenie komentára