Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

10.12.14
0

Advent je pre kresťanov ohlasovateľom blížiacich sa Vianoc – slávnosti Narodenia Ježiša Krista.

Toto predvianočné obdobie má pomenovanie odvodené od latinského slova adventus, čo znamená príchod, priblíženie sa. Cirkevní otcovia na synode v Aachene v roku 922 rozhodli, že každoročná adventná príprava na narodenie Mesiáša bude trvať štyri týždne, ktoré budú zahŕňať štyri adventné nedele. Počas tejto synody vydali nariadenie, že v Adventnom období sa nemajú konať zábavy, hlučné veselia ani svadby.

Symbol adventu je veniec so štyrmi sviecami. Ako sa postupne zapaľujú, tak by mala rásť naša radosť a príprava – čakanie – na stretnutie s Kristom. Náš život by mal byť stále viac prežiarený jeho svetlom.

Ako to vyzeralo v našej farnosti v minulosti?

So začiatkom adventu – vlastne už na svätú Katarínu, resp. na Ondreja – sa skončili všetky tanečné zábavy. Členovia rôznych cirkevných spolkov, ale aj školská mládež, nacvičovali v tomto období divadelné hry, ktoré potom hrávali od Vianoc počas celého zimného obdobia. Peniaze, ktoré sa získali zo vstupného potom členovia spolkov venovali na charitatívne účely, alebo zostali príjmom spolkovej pokladnice.

Zo svojho detstva si pamätám, ako sme s babkou chodievali na „roráty“, skoré ranné omše, ktoré sa konávali pred svitaním. Tieto omše mali svoje osobitné čaro, lebo z domu sme vyrážali za úplnej tmy a biely sneh nám vŕzgal pod nohami. Roráty sa konávali z úcty k blahoslavenej Panne Márii. Ich názov pochádzal od prvých slov z textu proroka Izaiáša (Iz 45, 8), ktorými vyslovil svoju túžbu po Spasiteľovi a ktorými sa táto svätá omša začínala: „Rorate coeli desuper ...“ „Roste, nebesia, z výsosti, z oblakov nech prší spravodlivosť. Nech sa otvorí zem a zrodí spásu; a spolu s ňou nech rastie spravodlivosť“.

Na svätú Barboru sa u nás odlamovali vetvičky z rôznych stromov, hlavne z čerešní a višní. Vo váze sa nechali do Vianoc, kedy napučali a vykvitli. Podľa toho, koľko mali kvetov, gazdovia predpovedali, aká bude na budúci rok úroda.

Na svätého Mikuláša sa chlapi a mládenci preobliekli za biskupov a čertov a navštevovali rodiny s deťmi zo svojho príbuzenstva. Mikuláš bol v oblečený v bielej plachte, na tvári mal masku s fúzmi z vaty a v ruke biskupskú palicu. Na chrbte mal kôš s dobrotami. Deti sa najprv pomodlili, potom porozprávali, ako poslúchajú a napokon dostali darčeky. Čert mal na sebe vyvrátený kožuch, na hlave mal pripevnené rohy, tvár mal začiernenú sadzami a na nej mal ešte prilepený červený jazyk. V ruke držal reťaz, ktorou štrngal a strašil neposlušné deti. A keďže aj tých neposlušných bolo dosť, deti sa schovávali pred čertom pod postele, za pece, za skrine, kde si ich čert musel pohľadať.

Na deň svätej Lucie ráno ste našli v mnohých domácnostiach košík plný ovocia, o ktorom sa hovorilo, že je to „dar od svätej Lucie“. Pôvodne v tento deň chodievali do príbytkov známych dievčatá – „Lucie“ oblečené v bielom a husími krídlami ometali steny. Vyháňali tak z domácností nečisté sily. Neskôr tento zvyk ustúpil do úzadia a Lucie chodievali s košíkmi dobrôt a vareškou. Deti sa pred nimi modlievali a dokazovali, ako poslúchali. Za odmenu dostávali dobroty, za neposlušnosť symbolickú bitku vareškou. Dievčatá preoblečené za „Lucie“ si často vyberali rodiny mládencov, aby sa mohli nepoznané lepšie poobzerať v dome a zoznámiť s rodinou, ale aj vareškou toho svojho vyobšívať.

„Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc“, hovorí staré porekadlo. U nás v Rači sa zapisovalo počasie každý deň. Podľa toho sa predpovedalo, aký bude nadchádzajúci rok, lebo každý deň znamenal príslušný mesiac v roku. Dievčatá každý deň spaľovali jeden lístok náhodne vybraný z košíčka, v ktorom mali napísané mená mládencov. Posledné meno, ktoré zostalo do Vianoc, znamenalo meno nastávajúceho ženícha.

A čo sa robí dnes?

Niektoré zo zvykov pretrvávajú, niektoré sa pomaly vytrácajú. Vetvičky – barborky – si stále nosíme domov. Darčeky od Mikuláša sú pre mnohých samozrejmosťou a nie niečím výnimočným. Počasie nám predpovedajú meteorológovia, takže si nemusíme zapisovať, aké bolo počasie od Lucie do Vianoc. Veď v posledných rokoch akoby sa celkom zbláznilo. Nuž a je mi ľúto, že aj roráty sa slúžia už iba v niektorých kostoloch.

Vďaka členom Eucharistického spoločenstva sa v našej farnosti oživila ľudová adventná pobožnosť – „Hľadanie prístrešia pre Svätú rodinu“. Pobožnosť sa začína deväť dní pred Vianocami. Každý večer členovia spoločenstva putujú s obrazom Panny Márie z domu do domu ako hľadajúci prístrešie a modlitbou sa pripravujú na dôstojné slávenie Ježišovho príchodu na svet. Tak ako pred vyše 2000 rokmi putovali Jozef s Máriou prichádzajúc do Betlehema na nariadený súpis ľudí, hľadali miesto pre seba a pre nenarodené dieťa, ktoré sa malo čochvíľa narodiť. Pobožnosť je pripomienkou tejto udalosti a zároveň oslavou Panny Márie, ktorej obraz putuje z rodiny do rodiny, kde si ho zachovávajú vo veľkej úcte na dôstojnom mieste v dome.

Pobožnosť sa začína po večernej svätej omši spoločným príchodom do domu jedného z členov spoločenstva. Zaklopaním na dvere hostia vyzývajú domácich, aby ich pustili dnu, pričom spoločne spievajú pieseň o príbehu Svätej rodiny, ktorá prosí o príbytok u neochotných domácich. Domáci sa na zaklopanie ohlásia slovami piesne: „Kto klope tam?“ V piesni je výstižne vyjadrená konverzácia – na jednej strane zúfalá prosba mladého otecka, ktorý súrne potrebuje pomoc pre svoju manželku a nastávajúce dieťa a na druhej strane nedôverčivého, ufrflaného gazdu, ktorý sa bojí vpustiť do svojho domu neznámych pocestných. Preto sa aj k prosbe neznámych hostí stavia typicky ľudsky: „Čo z toho mám? Nemám miesta!“ Na čo pocestní odpovedajú slovami, ktoré sú aktuálne aj dnes: „Veď Boh vám dal všetko! Prichádza k vám dnes božský hosť, preňho bude miesta dosť.“

Keď napokon domáci vpustia pocestných dovnútra, spoločne sa pomodlia krátku pobožnosť. V spoločných modlitbách a piesňach prednášajú Bohu svoje prosby. Rodina, ktorá prijala obraz Panny Márie, uloží ho na dôstojné miesto, kde sa domáci spoločne modlia a tešia sa na Ježišov príchod. Na druhý deň zástupca rodiny odnáša obraz do ďalšieho domu.

Celá pobožnosť trvá chvíľu a v uponáhľanom predvianočnom zhone je to obdivuhodný príklad prežívania skutočnej prípravy na najkrajší deň v roku.

Mária Hatalová, december 2013





0 komentárov:

Zverejnenie komentára