Ivan Brožík: Volá sa človek...

...teda, volám ho tak ja, ale jemu je to určite jedno. Nezakladá si na tom, že je Človek, lebo je - človek. Zakladá si na niečom inom. Asi.

Keď sme boli mladí, teda, mladší, miloval hudbu 6O-tych rokov. Miloval život.

Teraz, keď už sme len ešte stále mladí, ale už nie mladší, ešte stále miluje. Otca. Otca bez nôh, v podstate  nehybného. Už roky uviazaného na posteľ.

Miloval život a napriek plánom sa nikdy neoženil. Napriek plánom nemal nikdy takú prácu, ako si vysníval, ale takú, z ktorej mohol odbiehať domov. K otcovi. Navariť, podať jesť, oprať, umyť.

Aj tú prácu stratil. Lebo miloval otca. Miluje život. Jeho život.

Je sám. On je chorý a jeho nehybný otec. Dvaja chlapi v chalupe. Nemá nič, len otca. A jeho otec nemá nikoho, len jeho.

Milujem ľudí, ktorí milujú život. A ktorí sa neobetujú....ktorí sú proste takí.

Občas si zamávame na pozdrav. Občas prehodíme pár viet o Beatles, Rolling Stones. A o živote.




Poznám veľmi fajn chlapa. Učí ma milovať život.

Hoci vlastne nič nemá.

Hm, nemá nič?