Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

0
Ešte jedna postava z detstva, tá, ktorej sme sa báli. Jano Šotko-Pecár. Pracoval v Ostrave v krematóriu. Hovorili o ňom, že páli mŕtvoly. Z pohľadu detí hrôzostrašné. Rozširoval o sebe – prenesme sa chvíľu do Ázie, že pre potravu zabíjal psov. Tvrdil: „60 rokov som mal a 60 psov som „zežral“. Ak nejaký pes na neho zaštekal, prihovoril sa mu:.“ Však ty prídeš!“ Traduje sa o ňom, že raz v mladosti cestoval autobusom, do ktorého nastúpil černoch. Jano pri pohľade na čiernu pleť vyskočí a zakričí: „Zastavte autobus!“ V totálnom zmätku vyskočí. Ešte za odchádzajúcim autobusom zahrozí päsťou a reve, že s čertom cestovať nebude. No aj Janov čas sa naplnil a pobral sa cestou, ktorá je vydláždená pre všetkých. Možno mu ju vyšliapalo jeho šesťdesiat psov.

A prešlo leto. Štyri jablká sme susedovi ukradli, aby bolo dobrodružstvo.

Poďme do zimy. Na Kysuciach zimy boli, aj sú, kruté. Záľaha snehu, mráz, fujavica. Rok cca 1960. Silvester v miestnej krčme. Akýsi bál, či maškarný ples. Mladé devy mali dlhé tmavé hodvábne šaty, ozdobené trblietavými hviezdičkami. Škrabošky. Mládenci boli vyštafírovaní cigaretou, frajersky prilepenou v kútiku úst. Doplnením chlapskej masky bol poldecák. Škrabošky a dlhé šaty mali problém s omrzlinami. Ale pre krásu všetko. Predstav si cestu v polmetrovom záveji, fujaku a mraze. Poltopánky. Prezliekanie, či prezúvanie nebolo. Spomínam si, že dve takéto mladé devy, tuším boli z rodiny, najskôr rozmŕzali v našich perinách, až potom sa išlo na tanec. Ako išli domov, neviem. Deti už vtedy spali.

Z úvodnej kapitoly knihy Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na Kysuciach




0 comments:

Zverejnenie komentára