Nie je tomu ani rok, keď som v Račianskom výbere a na račan.sk publikoval článok o jedinom štátnom gymnáziu v Rači (pozri tu). Od toho času som musel zmeniť pracovisko, no napriek tomu mám k tejto škole, k jej žiakom a k väčšine jej učiteľov pozitívny vzťah.
Chcel by som, aby Gymnázium na Hubeného ulici znovu nadobudlo svoje niekdajšie postavenie medzi poprednými bratislavskými gymnáziami. Zopár ľudí, ktorí nevidia, čo sa deje, ma obviňuje z očierňovania školy. Čestne prehlasujem, že to nie je mojím cieľom, o čom svedčí nasledujúci text aj môj východiskový článok.
Chcel by som, aby Gymnázium na Hubeného ulici znovu nadobudlo svoje niekdajšie postavenie medzi poprednými bratislavskými gymnáziami. Zopár ľudí, ktorí nevidia, čo sa deje, ma obviňuje z očierňovania školy. Čestne prehlasujem, že to nie je mojím cieľom, o čom svedčí nasledujúci text aj môj východiskový článok.
Račianske gymnázium má veľký potenciál, ktorý sa nevyužíva – jedinečná poloha, jediné štátne gymnázium v obvode, nadštandardné priestorové a materiálno-technické vybavenie a pod. Žiaci tejto školy sú slušní, dokážu sa presadiť, sú talentovaní v mnohých oblastiach, vytvárajú príjemnú pracovnú atmosféru. V pôvodnom článku som vyzdvihol pozitíva školy, aj keď som neraz skĺzol do idealizácie. Čo ma k takémuto skresleniu viedlo? Na prvom mieste som chcel prilákať záujemcov o štúdium, ktorých je z roka na rok menej. Záležalo mi na tom, aby sa jediné štátne gymnázium nedostalo do existenčných problémov (v súvislosti s diskutovanou racionalizáciou školskej siete), vyplývajúcich z nedostatku žiakov. Na druhom mieste som chcel svojím článkom upozorniť budúce vedenie školy (bolo totiž pred voľbami riaditeľa), že nevyhnutne nová budúca koncepcia smerovania školy stojí na pevných základoch, od ktorých sa dá odraziť, a zvrátiť tak negatívnu perspektívu. Na tomto trvám - škola má vysoký ľudský potenciál (učitelia, žiaci i rodičia). Novozvolené vedenie školy by dokázalo na ňom „stavať“. Vďaka tejto viere som si dovolil kandidovať na miesto riaditeľa, čo sa mi však stalo osudným (ak to preženiem). Po mojej prehre som však dúfal, že zvolené staronové vedenie školy konečné uplatní novú filozofiu, ktorá porazila tú moju vo výberovom konaní (ak to vôbec o filozofii bolo). No už na základe niekoľkých mesiacov fungovania školy pod rovnakým vedením sa obávam, že k zmene trendu tak skoro nedôjde.
Moja snaha nasmerovať školu na správnu cestu (i keď zo súčasnej pozície nemám veľkú šancu) sa nezmenila, preto by som si dovolil poukázať na niekoľko problémov a veľmi jednoduchých riešení, ktoré som Rade školy ponúkal. Pevne verím, že sa moja stručná analýza dostane do rúk kompetentným, ktorí môžu osud tejto školy ovplyvniť, ale aj verejnosti, ktorá je s touto školou nejakým spôsobom spojená. Zostavujem ju aj na základe toho, že pozorujem aktivity račianskych, ale aj iných škôl. V súčasnej populačnej kríze sa musí vynaložiť oveľa väčšia snaha na zviditeľnenie, ak sa nechceme priblížiť ku dnu. Základné školy na Hubeného a na Tbiliskej ulici to už dávno pochopili a ich činnosť ani zďaleka nekončí posledným zvonením a vyučovaním povinných učebných predmetov. O rekonštrukcii týchto škôl ani nehovorím. Gymnázium by si zo svojich kedysi spádových škôl (vysvetlím nižšie) mohli vziať príklad. (Uvedomujem si, že stredné školy majú iného zriaďovateľa.)
Najzreteľnejším problémom gymnázia je dlhodobo klesajúci počet žiakov o štvorročné štúdium. V školskom roku 2014/15 sa otvorila jedna trieda, v predchádzajúcom školskom roku takisto. Obe triedy nenapĺňajú zákonom stanovený maximálny počet žiakov, teda triedy nie sú naplnené. Ešte pred niekoľkými rokmi gymnázium otváralo 3 triedy štvorročného štúdia. Často som počúval pseudoargument typu, že na vine je nedostatok detí. Považujem to iba za výhovorku. Rača sa rozrastá, pribúda nových obyvateľov. No absolventi základných škôl uprednostňujú iné gymnáziá, často tie, ktoré sa nachádzajú mimo spádovej oblasti (až v centre mesta). Je verejným tajomstvom, že aj žiaci spádových základných škôl odmietajú štúdium na našom gymnáziu. Osobne som sa stretol s odporom k tejto škole a so spochybňovaním jej kvality. Takáto povesť je dlhodobá, hoci môže byť neodôvodnená.
Ja ako bývalý, ale dlhoročný učiteľ školy vidím v súčasnom stave gymnázia dve príčiny. 1) Škola ponúka žiakom iba štandard a v tejto ponuke stagnuje. Rozšírené vyučovanie jazykov a práca s multimédiami, ktorými sa chváli, už nie sú nadštandardom. Gymnázium musí ponúkať viac. 2) Škola rezignovala na sebaprezentáciu, vytvorila si svoj mikropriestor, ktorý viac-menej funguje, no verejnosť zväčša netuší, čo sa na gymnáziu deje. Aj keď sme v dobe internetu, uverejňovanie niekoľkých aktivít s fotografiami na webových stránkach už dávno nestačí na dostatočnú prezentáciu školy.
Keď som kandidoval na riaditeľa školy, vo svojej koncepcii som ponúkal to, aby sa škola stala akýmsi centrom výchovy a vzdelávania (nielen vyučovania), otvorenou inštitúciou, ktorá sa v rámci mnohých možností systematicky a efektívne prezentuje. Uvediem zopár príkladov. Každá moderná škola má diskusné fórum, resp. sociálnu sieť, ktorá je bohatým zdrojom námetov. Keď som pôsobil na škole, viedol som na FB takúto skupinu a viem, že aj na jej základe sa potenciálni študenti dozvedeli o činnosti gymnázia. Dá sa spolupracovať aj s miestnymi periodikami, televíziami. Môžu sa vydávať školské časopisy, ročenky, dokonca možno pristúpiť v súčasnej dobe k internému televíznemu spravodajstvu cez internet. Škola by mala ponúkať svoje priestory záujemcom o šport a vzdelávanie. Keby tam nebolo vybudované multifunkčné ihrisko, dvor školy by sa ani neotvoril, hoci by sa dal využiť rôznymi spôsobmi (stačí si pozrieť areál na ZŠ Tbiliská). Je mnoho spôsobov ako zaujať žiakov ZŠ. Naše gymnázium už dávno malo pristúpiť k podobným opatreniam, ktoré si vyžadujú progresívnejšie zmýšľanie (inak povedané „nový vietor“). Na to však treba odvahu na zmeny, ktorá škole chýba.
Zostáva ešte spomínaná iba štandardná ponuka školského vzdelávacieho programu pre žiakov, študentov. Je treba zvážiť, či nie je čas, aby škola prešla aj na bilingválny typ štúdia (nie iba posilňovanie jazykov) – je to veľká zmena, ale treba o nej aspoň (na začiatok) diskutovať. Štátny vzdelávací program okrem toho ponúka rôzne možnosti, ktoré treba využiť v prospech inovácie a dynamiky vyučovania – zavedenie nových predmetov, ponuka viacerých cudzích jazykov, profilácia študenta podľa jeho záujmov a pod. Škola namiesto toho posilnila dotáciu na telesnú výchovu. Hoci aj tá je dôležitá, sotva povedie k zvýšeniu záujmu o štúdium na škole (ak vyslovene nepôjde o športovcov). Treba sa inšpirovať inými školami, ktoré efektívne využili potenciál disponibilných hodín, ktoré štát ponúka.
Pokiaľ ide o šport, Gymnázium na Hubeného bolo dlhé roky známe tým, že malo basketbalové triedy. Za predchádzajúceho vedenia školy táto špecifikácia postupne upadala, až došlo k tomu, že posledná basketbalová trieda ukončila štúdium minulý školský rok. Dozaista to súvisí aj s tým, že sa zrušilo tzv. zameranie stredných škôl, t. j. športové triedy môžu otvárať iba športové gymnáziá. Okrem toho, nadaných basketbalistov je čoraz menej, čo však súvisí s celkovou úrovňou v tomto športe. Isté však je, že škola sa už dávno mohla otvoriť aj iným športom a ponúknuť športovcom profilujúce štúdium. Uvedomujem si, že školy so športovcami ťahajú za kratší koniec, majú horšiu povesť pre ich prospech a, povedzme, problémovejšie správanie. Napriek tomu verím, že sa dá s takýmito žiakmi pracovať a škola mohla využiť šancu ponúknuť vzdelanie často veľmi vyťaženým deťom s talentom, ktoré nechcú študovať na stredných odborných školách. Treba to však realizovať, propagovať, nie proklamovať.
Vynikajúcim príkladom sú pre mňa školy, ktoré spolupracujú so samosprávou, otvárajú svoje jedálne alebo bufety verejnosti, organizujú rôzne aktivity prospešné pre okolie, robia divadelné predstavenia alebo koncerty pre rodičov, slávnostne vítajú a imatrikulujú nových žiakov na čele s vedením školy, organizujú pikniky, plesy, športové olympiády, medziškolské zápasy (to robí aj Hubenka, väčšinou pod záštitou inej organizácie) – taktiež pre deviatakov okolitých škôl, realizujú víkendové brigády na zveľadení školy, publikujú, vystavujú a pod. Ak aj naše gymnázium niečo podobné organizuje, nevie sa o tom. Tí, ktorí poznáte túto školu, vymenujte aspoň tri aktivity, čo sa v nej realizujú (okrem exkurzií, ktoré sú bežnou aktivitou každej školy). Viete vôbec, že boli roky, kedy škola vyhrala štyri razy za sebou stredoškolské majstrovstvá Slovenska v basketbale? Viete, že každoročne organizuje školské akadémie, na ktorých vystupujú naozaj talentovaní žiaci? Viete, že naši žiaci ako jedni z mála chodili na pitvy na Lekárskej fakulte (veľmi zaujímavá skúsenosť pre žiakov zaujímajúcich sa o biológiu a medicínu)? Ak nie, tak tu skutočne zlyháva komunikácia s verejnosťou. Netvrdím, že sa takýmto spôsobom zo dňa na deň niečo zmení. Ale systematickými opatreniami, na ktorých sa budú podieľať vedenie školy, žiaci, učitelia, rodičia a ostatná verejnosť, sa efekt skôr-či-neskôr dostaví. Stačí chcieť a stačí načúvať názorom, pripomienkam, námetom i kritike, ako to robia riaditelia úspešných škôl.
Často sa ma pýtali, kde by som vzal peniaze na nevyhnutné zmeny. Môj názor je, že financie sú, len sú zle prerozdelené a na tomto postoji trvám. Vedenie školy, teraz nemyslím len Hubenku, často nakupuje predražený školský nábytok alebo učebné pomôcky. Drahé lavice, ešte drahšie stoličky, nábytok na mieru, predražené počítače a interaktívne tabule a pod. Pritom stačí sadnúť za internet a ľahko nájdeme lacnejšie varianty v rovnakej kvalite. Neznamená, že keď dostávame financie od štátu, nemá sa k nim pristupovať racionálne (hoci opak je zvykom v tomto štáte). Keď som ešte pracoval na našom gymnáziu, chcel som zakúpiť elektronické samonavíjacie plátno na premietanie. Dostal som do ruky katalóg takýchto výrobkov od „školských“ firiem. Potom som sa pozrel na stránku kvalitného a známeho internetového predajcu multimédií a, čudujsasvete, cena za plátno bola asi o 150 % nižšia. Alebo – načo treba dávať do školy plávajúce parkety? Nestačí obyčajné linoleum? Načo v čase internetu množiť stovky až tisíce strán dokumentov ročne pre učiteľov? Nestačí si to pozrieť na monitore? Sponzoring. Viete, koľko firiem rado sponzoruje školy? Alebo sa ponúkajú rôzne projekty a súťaže. Stačí sa tomu v rámci školy venovať a vskutku to nezaberie toľko času, ako sa hovorí. Prenájom miestností a telocviční? Keby ste vedeli, koľko ľudí sa na mňa obrátilo s otázkou, či naše gymnázium prenajíma priestory. Vedenie takúto formu výhodného zárobku dlhodobo odmieta, pričom je to bežný a výhodný spôsob prilepšenia si. Poslednú „ekonomickú“ pripomienku takisto venujem nášmu gymnáziu. Napriek klesajúcemu poštu žiakov si škola zaviedla funkciu druhého zástupcu školy. Má na to nárok, ale nemyslím si, že je to v tomto stave zodpovedné vymedzenie financií. Uviedol som len niektoré zdroje, ktoré by som využíval v prospech zvyšovania kvality školy, v prospech žiakov a vôbec v prospech nového smerovania, aby som dokázal, že sa to dá aj v ekonomicky náročnej dobe.
Na záver si dovolím zopakovať, že môj článok je motivovaný mojím dlhodobým osobným vzťahom k tejto škole a úprimným záujmom pomôcť, nie mojimi nenaplnenými ambíciami, ako to šíri zopár zamestnancov školy. Riaditeľom som sa chcel stať iba preto, aby som vyššie popísaný stav zvrátil a som presvedčený, že by sa mi to podarilo. Iba ľudia so zavretými očami nevidia v mojich vetách konštruktívnu kritiku. Keď sa začne s racionalizáciou školskej siete, bude už neskoro niečo spraviť – a dobre vieme, že tŕňom v očiach úradov sú gymnáziá. Ak bude škola pokračovať v nastúpenom trende, pokojne sa môže stať, že skôr či neskôr vypadne zo školskej siete (moja „Alma mater“!). Ak sa totiž nezvýši počet žiakov, škola môže padnúť na kolená po skončení päťročného funkčného obdobia súčasného vedenia (inými slovami „po nás potopa“). Už dnes z kedysi 20 tried zostalo 14. Veľmi nerád by som sa dožil pádu tohto jedinečného gymnázia, ktoré pustilo do sveta veľa úžasných absolventov. Stane sa to, kým bude vedenie školy zatvárať oči pred názormi žiakov, rodičov, verejnosti a učiteľov, ktorým na škole vskutku záleží a neberú ju len ako pracovisko alebo úschovňu detí. K takým sa zaraďujem aj ja a zo dňa na deň mi je ľúto, že som na škole nemohol zostať. Nechcel som sa totiž nečinne pozerať na úpadok školy z pozície učiteľa, ktorý je na tejto škole iba štatistom, nie rovnocenným partnerom zastaraného spôsobu vedenia školy (takže akákoľvek činnosť v prospech školy je skôr bojom). Napriek tomu všetkému podávam pomocnú ruku (a určite nie len ja) a je na iných, či ju využijú. Lebo cesta, ako negatívnu perspektívu školy zvrátiť, stále existuje...
Poznámky k článku:
Údaje o škole som čerpal aj z linku: http://ghubeneho.edupage.org/
V prípade záujmu o ďalšie nápady z mojej koncepcie školy alebo o iných školských záležitostiach ma neváhajte kontaktovať na FB alebo prostredníctvom e-mailu: janpapuga@gmail.com. V prípade záujmu môžem zaslať aj celú koncepciu rozvoja školy, ktorú som predložil vo výberovom konaní.
Sledujte aj môj príbeh učiteľa na: http://jan-papuga.racan.sk/2014/09/Pribeh-ucitela.html
0 komentárov:
Zverejnenie komentára