Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

2.10.14
0
- necenzurovaná realita jedného povolania


2. rana
Príma privilegovaná
Nikdy jej to nezabudnem!
Prímou boli vtedy piataci, ktorí sa na gymnázium dostali po prijímačkách zo 4. ročníka základných škôl. Teda najlepší z najlepších – aspoň tak to bývalo. Veľa ľudí neraz oprávnene spochybňuje existenciu osemročných gymnázií. Podľa mňa majú opodstatnenie, kým dnešná základná škola nevie naplno uspokojiť potreby nadpriemerných i podpriemerných žiakov. Prečo? Vinou učiteľov! Aspoň takú odpoveď počúvame. Takto môže odpovedať len bulvárny novinár, ktorému nejde o objektivitu, ale o senzácie, alebo niekto, kto ani zďaleka netuší, čo je to školstvo. A tých druhých je na riadiacich pozíciách veľmi veľa. Tým nejde o spokojnosť žiaka, učiteľa, rodiča, ale o ušetrenie peňazí vo finančne poddimenzovanom školstve a o ukrojenie si peňazí vo svoj síce legálny, ale osobný prospech: ukázať sa v dobrom politickom svetle. Je už takmer zvykom, že keď niečo nefunguje, obvinia sa učitelia, žiaci, ale neraz aj rodičia, nie systém. V tom sme si rovní. Žiakom som neraz vyčítal, že keď som im dal o pol bodu menej, dohadovali sa so mnou o tom aj týždeň. Ale keď im poviem, aby sa obracali na úrady, ich aktivita skončí. Ľahšie je učiteľa denne otravovať: „Prečo sa toto učíme, nikdy to nebudeme potrebovať?“ Ja na to: „Súhlasím s vami. Ale podali ste aspoň jeden návrh, pripomienku, námietku kompetentným orgánom? Ja áno!“ (To isté odkazujem množstvu pasívnych učiteľov.)
Učiteľ znesie všetko, je pilierom i pranierom. Kým to tak bude, žiaci budú hľadať alternatívy, akými sú osemročky z dôvodu nespokojnosti s UČITEĽMI na základných školách. Aj za cenu, že prejde z kaluže do blata. Povedzme si pravdu, veľká časť osemročiek vznikla predovšetkým z dôvodu, aby škola mala viac žiakov, aby si legálnou cestou finančne prilepšila – je to oprávnená snaha. Rozdiel medzi obsahom vyučovania medzi základnou školou a osemročným gymnáziom jednoducho nie je. Jediná istota je alebo bola, že učiteľ na osemročnom gymnáziu má priestor rýchlejšie pracovať so žiakmi a nemusí sa starať o zaostávajúcich, keďže takí prijímačkami neprešli, kým to samo vedenie školy nechcelo. Stopnúť osemročky a ponechať základky v danom stave môže iba demagóg, čo ani netuší, čo sa deje v školstve. Úniou diktovaná integrácia žiakov je slabý argument, kým je dopyt po kvalitnejšom vzdelávaní na iných druhoch škôl.
Jednou z tried, ktorú mi zverili po mojom nástupe, bola príma. Šok z ich šikovnosti ma tak prekvapil, že som musel na sebe popracovať, aby som dokázal uspokojiť ich vzdelávacie potreby. Rád na sebe pracujem, aspoň nezakrniem. Decká sú mojou inšpiráciou oveľa viac ako mnoho nekvalitných školení za kredity.
Práca s nimi teda šla ako v zime na saniach. Občas sa niekomu nezadarilo, veď pravopis je problémovou oblasťou i vládnucich vrstiev a médií (aj bez spojky „a“ dáva predchádzajúca syntagma zmysel), no v celkovom dojme to boli žiaci, na ktorých som sa tešil, lebo som mohol sledovať, ako sa z nich z hodiny na hodinu stávali, primerane ich veku, jazykovo a literárne zdatné individuality. Vo vyučovaní sa vždy snažím, aby každý vyslovil vlastný názor, aj na nespochybniteľnú vec a zároveň vedel argumentovať, a to si prímania na moju radosť rýchlo osvojovali. Bol som teda spokojný so svojou prácou. Aj osobne sme vychádzali veľmi dobre, od malička som to s deckami vedel. Plánoval som toho veľa, nechcel som zostávať iba medzi múrmi školy - ak má exkurzia cieľ a vďačného adresáta, je pridanou hodnotou vyučovania a nie príležitosťou ožrať sa (v prípade starších žiakov, ale žiaľ aj učiteľov).
Keď sa blížilo polročné hodnotenie, zistil som, že musím udeliť 3 alebo 4 trojky. Povedal som si, že polročné vysvedčenie u takých malých žiakov nie je také dôležité, bol som presvedčený, že si bezvýznamnú polročnú známku opravia. Raz na obede som sa zveril jednej učiteľke, o ktorej som si vtedy myslel, že to je zásadová a správna žena. Dnes na ňu tie správne prívlastky bez značnej expresivity neviem použiť, škoda slov na bezcharakternosť. Povedal som jej, že prímania majú veľmi dobré výsledky, až na 3 či 4 trojky. (Na základnej škole som udeľoval viac horších známok, takže som bol priemerom triedy unesený.) Ona s tvrdosťou v hlase, pre ňu takou typickou, odvrkla, ako môžem byť spokojný, keď im uzatváram trojky? Vraj to decká, ktoré sem prišli s jednotkami. Vraj sa budú rodičia sťažovať. Spýtala sa ma, či to vie riaditeľka. Popravde, nevidel som dôvod, prečo by som jej mal oznamovať každú známku, za ktorú som zodpovedný iba ja. Od iných kolegov som zas počul, že v príme sú dôležití žiaci, že sa im nemajú dávať zlé známky, že sú to známi toho-a-toho človeka.


Pochopil som, že som dostal prímu – privilegovanú triedu. A tým do mojej, vtedy zidealizovanej mysle preniklo znechutenie, demotivácia, až zhrozenie, keďže sa snažím v rámci schopností a možností ku každému žiakovi pristupovať objektívne, bez kadejakých vedľajších záujmov. Po každom príchode do triedy som si mlčky povzdychol: Trieda vyvolených...
Netrvalo dlho a uvedomil som si, že tie deti za to nemôžu, tak som to vytlačil z mysle. (Takúto schopnosť musí mať každý učiteľ, ak nechce totálne vyhorieť v práci, ktorú miluje, a ktorú mu sťažujú...často nie žiaci.)
Keď som sa zveril so svojím problémom najbližším (iným slovom normálnym) kolegom, upokojili ma, povedali, že je normálne, ak sa niektorí žiaci po prechode na inú školu zhoršia. No časom sa uvedomia a ukáže sa, či budú trojkári alebo nie. Napriek tomu som si povedal, že musím ešte viac zamakať aj ja. Cítil som spoluvinu. I keď navonok proklamujem, že známka je v rukách žiaka (v zahraničí je zodpovednosť za výsledky prioritou žiaka), vo vnútri ma trápi, ak niekto zle (resp. v mojom prípade na trojku) prospieva. Typický znak učiteľa, i keď nie každého.
Napriek uvedenému sklamaniu som si naďalej užíval pôsobenie na novej škole. Až po dlhšom čase som pochopil, že už prvý rok som sa stával odstávajúcim kolieskom monštruózneho mechanizmu Gymnázia.
O príme by som mohol ešte mnoho rozprávať, keďže zážitkov je oveľa viac ako vyhovuje internetovému čitateľovi, ktorého dlhší text odrádza. Je to škoda. Ako spoznať skutočnosť bez nevyhnutnej šírky? Výzva čitateľom: „Čítajte dlhé texty, život tiež nie je skratka!“
Na rodičku som nemal problémy s komunikáciou so zákonnými zástupcami žiakov. Rád som sa s nimi stretával, neraz som im poradil alebo oni mne. Trošku ma zaskočilo, že kolegyňa, ktorej syn/dcéra chodil/-a do prímy, poslala za mnou manžela. (Z dôvodu, že môj Príbeh učiteľa dráždi mnohých, ktorí sa v ňom vidia, nešpecifikujem pohlavie dieťaťa, ktoré je pointou tejto rany/kapitoly. Viem o tom, že sa spustili inkvizičné procesy, ktoré čakajú na moju chybu.) Zrejme mala veľa práce a nemohla sama prísť. Ich dieťa bol/-a dobrý/-á žiak/žiačka, slušne vychovaný/-á, len mu/jej trošku ubiehal pravopis. Nič tragické. Vychádzala mu/jej dvojka. Vysvetlil som otcovi, ako to je. Uistil som ho, že budeme naďalej pracovať a v druhom polroku môže mať pokojne jednotku. Spokojný odišiel, spokojní sme boli obaja.
Niekoľko dní po tom mi prišla na hospitáciu zástupkyňa. Pozrela si moju hodinu a zdalo sa, že je spokojná. Na tú ďalšiu kontrolu môjho vyučovania slovenčiny prišla kolegyňa z horného kabinetu. Aspoň tak nás členili na škole. Vtedy som netušil, čo za tým je. Po hodine mi vyčítala, že učím chaoticky, že nemám systém. Nikdy si nenechávam bez príčiny skákať po hlave (aj preto mám mnohé problémy), bránil som sa a argumentoval tým, že rád kombinujem slohy, texty s jazykovedným učivom. Veď jazyk je abstrakt, najlepšie sa pozoruje v kontextoch. Potom chcela vidieť moje diktáty, ako ich opravujem. Najdlhšie si pozerala diktát kolegyninho syna/kolegyninej dcéry. Mala námietky, niektoré som prijal, no niektoré nie. Náš pohovor plynul do neurčita, vyhýbajúc sa konfliktu. Dúfal som, že som ju presvedčil. Napriek tomu som ešte intenzívnejšie hľadal tie správne nástroje na lepšie vyučovanie.
Všetky tieto udalosti boli predzvesťou niečoho, čo by som si ani vo sne nepredstavil. Raz v júni mi prímania povedali, že ich už nebudem učiť. Sfúkol som ich, že je to nezmysel, keďže som nevidel zmysluplnú príčinutakejto zmeny (stále hľadám v rozhodnutiach zmysel, neraz zbytočne). Ale oni vedeli to, čo ja nie (bežná vec na mnohých školách, hoci mne dnes doslova nahovárajú, že informujem žiakov o tajných veciach). Netrvalo však dlho a kolegyňa z horného kabinetu mi dala do ruky rozpis tried na budúci rok. Bez prímy. Opakovala, že ona za to nemôže. Veril som jej, tak som išiel za riaditeľkou. Sedela tam a asi 15 minút prepisovala jednoduché tlačivo, ktoré sa jej zakaždým nepozdávalo. Keď skončila s touto zmysluplnou činnosťou, povedal som jej, vtedy ešte pokojne a pokorne, prečo som prišiel. Ona výrazne očervenela, prudko privrela dvere a začala ziapať.
„Ešte tu nie si s cestou ani rok a už si budeš diktovať?“
Takéto správanie som doteraz nezažil. Viem, bol som jej žiak. Ale na vecnú pripomienku teraz už zamestnanca reagovať ako cholerik? Spýtal som sa na dôvod odobratia prímy, povedal som, že s nimi dobre vychádzam, dokladal som jej, že nemám s nimi problémy.
„Ale veď sú na teba samé sťažnosti!“
To som počul po prvý raz. Viem iba to, že jedna mamička nebola spokojná s trojkou u jedného chalana, čerta v detskej koži, ktorý sa občas sústredil na všetko možné, len nie na učivo. Pokazil niekoľko diktátov a slohov, skrátka dvojka ho zďaleka obchádzala. Povedal som jej, že o sťažnostiach neviem.
„Jedna matka sa ozvala, že ich nevieš naučiť!“
Jej meno mi však neprezradila, preto som sa nedozvedel, či to bola mama spomínaného chalana. Tak som povedal, že nemôžem reagovať na problém, o ktorom nič neviem. Ona si opakovala stále to svoje a ja som začínal mať pocit, že moje sebazdokonaľovanie kvôli príme bolo na pätorku. Počuť také niečo od človeka, ktorého som si vážil a nemal som s ním doposiaľ konflikt, bolo nepríjemné. Okrem toho, to bola riaditeľka, s ktorou som v dennodennom kontakte.
„...a keby som dávala kolegyninmu decku zlé známky, sama by som sa za to hanbila!“ dodala znenazdajky, keď jej dochádzali argumenty.
A to bolo pointou našej diskusie. Všetko, čo sa mi udialo v súvislosti s kolegyniným/kolegyninou synom/dcérou do seba zapadlo ako lego. A to som ešte nevedel, že ma podobných rozuzlení čaká ešte mnoho... To už však nebude príbeh o mojej príme.
S nádejou, že to bol prvý a posledný konflikt, som riaditeľkino a stopercentne aj tieňové rozhodnutie kolegýň zhora musel prijať. Rok som síce prímu učil neznámkovanú výtvarnú, no to už nebolo ono. Videl som ich dospievať a často som myslieval na to, čo všetko sme mohli zrealizovať v rámci môjho hlavného predmetu. Kolegyňa z horného kabinetu ich doviedla k maturite. Raz mi povedala, že sa jej nechce ísť na hodinu, že nech si ich vezmem. Bolo to o sedem rokov. Akoby ma ovalilo s troma šanónmi naplnenými podkladmi pre inšpekciu. Áno, priznávam, vtedy som zanevrel na riaditeľku. Stále som však nestratil vieru v silu argumentu, a to bola z hľadiska môjho osudu na Gymnáziu chyba.
Nikdy jej to nezabudnem...



 (1. 10. 2014)
Ilustroval: NERO, môj bývalý žiak






0 komentárov:

Zverejnenie komentára