Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

1.11.14
0
Posledná tretina októbra – a konečne očakávané babie leto! Teplo, krásne, s vysokou modrou oblohou.

Nevadí, že na chodníkoch šuchoce popadané lístie, nevadí, že drobné mušky sú stokrát dotieravejšie a ešte aj komáre, potvory! Po chladných a upršaných dňoch konečne bohatá nádielka slnečných lúčov od rána až do večera. Ešte aj púpavy rozkvitajú v bujnej sýtozelenej tráve!

Lenže keď sa darí tráve, darí sa aj burine. A to sa mi v našej záhradke vôbec nepáči. Mladé sadeničky jahôd sotva vidieť v objatí húževnatej kuračky. Beriem rukavice, motyčku a tras sa! Burina!

Čo to? Orech! A o kúsok ďalej druhý, tretí. Jasné, pod starou višňou! V našej záhrade je to tak – akonáhle sa sezóna dostane k obdobiu dozrievania mandlí a orechov v okolitých záhradách, lebo v našej ich nemáme, nájdem ich najčastejšie práve pod týmto stromom. Pravda, najčastejšie len škrupiny. S väčšou či menšou vyďobanou dierkou – a bez jadierka! Len tak zazrieť aspoň raz ten mlsný zobáčik, ktorý sa prilieta takto hostiť.

Ktovie, prečo práve v našej záhrade? Prečo odzobne svoju obľúbenú pochúťku v druhej či tretej záhrade od nás a potom priletí k nám – a ďob-ďob-ďob, kým škrupinka nepovolí. V duchu sa bavím na nejednej situácii, keď si iste prinesie orech či mandľu na svoje obľúbené miesto – a ona sa mu zrazu skotúľa, zmizne pod lístkami jahôd alebo sa zamotá do kuračky, alebo – pre niečo nečakané – vypustí orech zo zobáka napríklad už nad trávnikom...

Aj tento orech takto stratil – nuž ho lúskam ja a zdravé mladé jadierko je moje! Ach tá chuť! Mladé orechy, ktoré sa krásne dali zvliekať zo svojej ešte mäkkej a poddajnej kožky – to je hotový katapult do spomienok –

Bývalo vidieť na nás, vidieckych deťoch, kde, v ktorej rodine sa „otĺkali“ orechy. Veď naše prsty zostávali sfarbené do čierno-hneda ešte niekoľko dní a vrecká sme mali plné mladých orechov. Mocnejší chlapci dokázali rozdrviť nie veľmi tvrdú škrupinu aj pritlačením dlane na orech, položený len tak na doske stola alebo lavice. My, dievčatá, sme to zbytočne skúšali. Lepší bol kameň alebo kladivo, len sa potom stalo, že sme orechu až príliš ublížili, a tak sme lovili jeho kúsky medzi rozdrvenými škrupinami. Pani učiteľka z prvej triedy nás učila robiť z polovičných škrupín trpasličie lodičky – plachetnice aj malilinké ihelníčky. U starej mamy na Vianoce plávali v plytkej väčšej miske lodičky s horiacimi sviečočkami a každému niečo vyveštili.

Škoda, že si spomínam iba dosť nepresne na zvláštnu dobrotu, ktorá sa u nás objavila párkrát na Vianoce, či na Silvestra. Boli to zavárané orechy. Keď sa v jeseni ukladali do pohárov a zalievali sirupom, boli celkom zelené. Poprepichované veľkou ihlou pôsobili za sklom ako čudesné vajíčka lesných škriatkov. Dnešné deti by povedali, že skôr mimozemšťanov, ale v mojom detstve patril vysokánsky modrý priestor nad nami výlučne anjelom. A ešte lietadlám, ale z tých – vďaka nedávnej vojne – vanul ešte stále strach. V čase Vianoc boli pomyselné „vajíčka“ už celkom čierne, len jadierko vo vnútri malo svetlejšiu farbu. Nijako som nevedela pochopiť, kam zmizla tvrdá škrupinka. Škoda, že som bola príliš malá nato, aby ma zaujímal postup prípravy tejto lahôdky. Časom som na ňu aj pozabudla a teraz sa, žiaľ, už nemám koho spýtať.

Roztĺkanie orechov pred sviatočným pečením?! Trvalo niekoľko večerov a boli to príjemné chvíle spomienok, rôznych smiešnych aj tajomných príbehov, ktoré sme my, deti, počúvali s otvorenými ústami. Ako dobre, že v mojom detstve nebolo o televízii ani chýru, ani slychu. Dnes sa nám toto médium príliš tlačí aj do chvíľ, keď je rodina spolu a vystačila by si so svojou vlastnou réžiou programu.

Spomínať orechy v Rači nemožno bez tradičných orechovníkov! Viem, dá sa pripomínať veľa rôznych tort, rezov, koláčikov, ktoré počítajú s orechmi – napríklad medvedie labky, bratislavské rožky, orechová torta aj rezy, ozdoba na medovníkoch a lineckých kolieskach, orechové košíčky. Ale všetky tieto dobroty blednú pred kráľovstvom račianskeho orechovníka. Takého, ako pekávala na svadby teta Prokešová alebo aké pečie Anička Würflová a ďalšie račianske tetušky. Aj naša babička Mariška – preto máme rodinný recept a vieme ako nato aj my, mladšie Luknárky.

V Rači sa veru žiadna slávnosť či hostina nezaobíde bez tejto orechovej dobroty. O to viac, že svedčí aj k račianskemu vínku. Orechy sa s ním veľmi dobre znášajú. Spomínam si na svadby v našej rodine aj na oslavy okrúhlych narodenín – orechovníky na nich mizli a miznú z ponuky koláčov priam kozmickou rýchlosťou.

- Babi, ako sa zmestili Popoluškine šaty do takéhoto orecha? Spomínam si rada na túto všetečnú otázku našej najstaršej vnučky, keď mala asi päť rokov. Lúskali sme pred Vianocami orechy a debatovali o všeličom možnom... Naozaj svojská rozprávková predstava!

Zovieram do dlane nájdený orech – a s úsmevom odbíjam otázku: koľko jemnučkého mušelínu by sa skutočne zmestilo do nerozprávkovej orechovej škrupiny? Ale – neboli v rozprávke o Popoluške dokonca - lieskové oriešky? Tie sú ešte menšie! Ešteže rozprávočky môžu všetko!!!

Orechy, oriešky... ktovie, koľko príbehov by sa dalo pospomínať okrem najznámejšieho o Popoluške? Napríklad, že sa dá orechová škrupinka použiť ako dômyselná škatuľka na prsteň či náušničky, zlatú retiazku a povesiť na vianočný stromček. Voľakedy patrili orechy k častým ozdobám práve na takomto stromčeku. Alebo osadiť do polovičnej škrupinky miniatúrny Betlehem – či inú zaujímavú miniatúru... A čo šperky z dreva, kde môže byť škrupinka alebo jej časť vhodným doplnkom?

Opäť som sa sklonila k riadku jahôd a pokračujem vo svojej „odburiňovacej misii“. Trochu sa hnevám na svojho „orechového hostiteľa“, že sa toľko skrýva a dodnes neviem, kto to vlastne je. Možno aj pokúka na nás z niektorého blízkeho stromu a trpezlivo čaká, kedy sa poberieme preč zo záhrady. Ktovie?

Pamäť mi pri toľkom premýšľaní pripomína motív jednej ľudovej piesne, ktorú si pamätám z detských čias: Moja mamka niečo má, niečo má, schovala to do sena. A to boli orechy, orechy, orechy – bolo ich tam dva mechy... dva mechy... Hm, to muselo byť potom lúskania!!! Prechádzam zo spomienok do všednej gazdinkovskej reality – musím sa pozrieť na trhu, či predávajú a po koľko nové orechy? Veď sa blížia Vianoce - a tie sa iste nezaobídu bez tradičného orechovníka.

D. Luknárová





0 komentárov:

Zverejnenie komentára