A konečne,
poďme zabŕdnuť do kultúry.
Roky cca
1957-58. Som svedkom prvého bábkového divadla. Mali sme 5-8 rokov. Bábky boli z handier
a drevená debnička, petrolejka, búchanie na starý plech, strigy, čerti,
lúpežníci. Prvá scéna. Bola „situovaná“ do akéhosi chlieva pre kozy. Vošlo sa
nás tam 5-10 malých škrečkov, ktorí sa statočne báli prebiehajúceho deja, na
veľkú radosť našich starších kamarátov, ktorí sa tešili z nášho strachu.
Divadelným
šéfom bol Milan Marťák. Na tú dobu nezvyčajný kultúrny samorast.
Na svoje
bábkarské prvopočiatky nadviazal o niekoľko rokov neskôr, keď už „zarábal
v bani v Ostrave. Zo „sveta“ prinášal banícke príhody, rozprával ich
v miestnej krčme a najviac sa na nich zabával práve on. „Príde baník do
opery“, začal, „sadne si do prvého radu a sleduje dej. Vstúpi na javisko
žena a kričí na muža: Daj mi tie kľúče! Muž jej odkričí: Nedám! Daj!
Nedám! Toto sa chvíľu opakuje a zdá sa, že dej sa nehýbe. Baník sa
zodvihne a vstúpi do deja. Tak daj jej tie kľúče, lebo o hodinu mi ide
vlak a ja chcem vidieť operu!“ Tak asi týmto spôsobom kultúrne podkutý
Milan bol predurčený na to, aby si kúpil 16 mm kameru a začal vyrábať hrané filmy.
Asi to bolo prvé kysucké filmové štúdio. V piatok podvečer sa Milan vrátil
z Ostravy a organizuje novú kultúrnu „degeneráciu“. Mali sme už 10-15
rokov, teda roky 1960-65. Do filmu sme boli angažovaní tuším všetci, ktorí
práve nekradli jablká, alebo nehrali futbal.
V
počiatkoch som žiadne nádejné herečky v našom „filmovom“ zbore
neregistroval. Vlastne, Milan Marťák bol v živote môj prvý kameraman
a režisér. Spravidla sme pri nakrúcaní nevedeli, o čo ide. Chodili
sme po lese v starých klobúkoch a niečo sme si mali šomrať.
Jeden
filmovací deň:
Zišli
sme sa v lese v stanovenom čase a režisér hovorí Ferovi
Marťákovi, ktorý bol jeho menovec, a teda mal určité privilégium filmovej
staar a aj klobúk mal preto najväčší. „Povedz text, nejaký.“ Fero sa vystrie,
rukou ukáže smerom k horizontu a spod obrovského klobúka tragicky
oznámi: „ U Kordyšých sú banditi!“ Tým sa filmovací deň skončil. Nikto sa
už nedokázal sústrediť na neznámy dej filmu. V priebehu dvoch minút ma ešte
stihli zastreliť. Všetci už odišli, iba ja som stále skonával, smrteľne
zasiahnutý. Možno to bolo aj tým, že ako 9-10 ročný som padol zo stromu. To som
bol prvýkrát v Čadci. Ruku mi dali do sadry. Dnes rozmýšľam, že prečo iba
ruku. Ale vráťme sa k dokončeniu filmového diela. 16 mm kamera bola bez zvuku.
Ozvučenie sme robili po vyvolaní filmu na kotúčový magnetofón. Nikdy si nikto
nepamätal, čo sme šomrali v lese, nikdy nebol synchrón, skôr asynchrón. Ale
boli sme hrdí herci, ktorým „šéfoval“ Milan Marťák, ktorý si v titulkoch
ako profesiu napísal: „REŽIZIER“. Napriek upozorneniam, nikdy názov profesie
nezmenil.
Z úvodnej kapitoly
knihy Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na
Kysuciach
0 comments:
Zverejnenie komentára