Rok
1966. Mal som 15 rokov, keď ma oslovil môj prvý „divadelný“ režisér, Pavol
Holeštiak. Predložil mi v starej drevenici pri kostole nejaký text, aby
som to prečítal. Overil si, že čítať viem, tak ma angažoval. Vedel, že môj otec
bol divadelný ochotník, tak sa rozhodol zariskovať. A začali sme
nacvičovať estrádu. Scéna – televízna obrazovka z polystyrénu, dej plynul,
ako televízny program. Skeče, scénky, hudba budúcej skupiny Orfeus. Bol som
najmladší člen hereckého „ensemblu“. Obsadili ma do postavy ľudového rozprávača
zo Záhoria. Kde je Záhorie, som síce približne vedel, ale s nárečím som
skúsenosť nemal. Starý klobúk a nová fajka mi mali dodať chýbajúce roky.
Odohrali sme 3-5 predstavení a koniec.
No
dobre, stačí.
Poďme
k pôvodnej myšlienke a prepáč mi, ak som sa troška zdĺhavo rozpísal v tejto
kapitole o minulosti, ktorú som si za pomoci spomienok súputníkov
priblížil. Prepáč mi, ak som sa v tejto kapitole viac zameral na dedinu,
v ktorej som kedysi prežil detstvo. Tiež mi, ak môžeš, prepáč, ak som
zabudol na situácie, ktoré formovali môj, či náš vývoj. A nakoniec, prepáč,
ak sme spolu v mladosti zmokli a v živote spolu neuschli. Lebo
mladosť je známa tým, že ak by sme mali všetko robiť odznova, ešte stále by sme
mali dosť času.
Čo už.
Panta rei...
Fragmenty
Zodratá
detská halena
a poláskanie
od mamy
či skrvavené
kolená
spomienka
dávna omámi
vrkoče vlasov
z temena
dávno sa
stali ženami
postava
chlapca zdedená
vyrástol
z neho len známy
Z úvodnej kapitoly
knihy Alexandra Marčana
Začiatky bigbítu na
Kysuciach
0 comments:
Zverejnenie komentára