Zverejnenie príspevku / stránky na vybrali.sme.sk Tlač / PDF príspevku / stránky

19.10.18
0
Na tak krátky príbeh asi priveľa riadkov, ale niečo o mne sa na úvod hádam hodí. Som obyčajný, na prvý pohľad asi normálny, postarší, až starý, šedivý mladík, ktorého charakter formovalo v päťdesiatych/šesťdesiatych rokoch minulého storočia prostredie jednoduchej slušnej rodiny a „genius loci“ račištorfského dolného konca. Sem-tam sa vo mne prebudí perfekcionista, obdarený schopnosťou v záplave emócií neúmyselne prehliadať dôležité, nadchnúť sa pre nepodstatné a na konci uhrať dobrý výsledok.

Nech už sa živíme čímkoľvek, všetci potrebujeme občas prepláchnuť trubky, Prečistiť hlavu, aby sme v plnej sile mohli pokračovať ďalej. Ako čistič spoľahlivo funguje ťažká fyzická námaha, či už pri športe, alebo manuálnej práci. Funguje aj metóda dobre sa ožrať, vyskúšal som, vrelo neodporúčam, má iba krátkodobé účinky a problémy sa po opici vracajú so stopercentnou istotou a dvestopercentnou silou. Vynikajúco pomáhajú však naše záľuby a ja som si takého koníčka, ba priam koňa našiel, fotím. Fotky nemám bohvieaké, ale fotografovanie samotné, bez ohľadu na výsledok, mi okrem očisty prináša až nevídané potešenie a častokrát aj poučenie. Nelákajú ma najokúzľujúcejšie miesta sveta, kam sa bežný smrteľník aj tak nikdy nedostane, baví ma objavovať obyčajné veci navôkol, ktoré vďaka uponáhľanosti dnešnej doby prehliadame a oberáme sa tak o potešenie z nich. Stačí pritom tak málo, iba sa nachvíľočku zastaviť. „Hľadáčik fotoaparátu ma naučil, ako sa dívať na svet bez fotoaparátu“. Tieto slová nie sú bohužiaľ z mojej hlavy, čo ma ako ješitného chlapa riadne štve, ale našiel som sa v nich bezvýhradne.


Fotenie ma sprevádza a teší už roky, nový rozmer však nabralo až po obrázku, ktorý vidíte. Fotka z jablčného sveta predpokladám poteší, veď je z prírody, má aspoň päťdesiat odtieňov upokojujúcej zelenej, romantické kvapky vody ostré ako britva. Podobných, častokrát oveľa krajších, boli už nafotené tony a pohľad na tú moju isto k písaniu litánií nenabáda, tak prečo akurát táto ? Nuž od tých ostatných sa dramaticky líši, líši sa príbehom, ktorý mlčky stojí v úzadí. Príbehom, ktorý ma posunul o krôčik ďalej, nielen ako fotografa. Stalo sa to naozaj a bolo to takto, ehm, teda približne takto.

Bola nedeľa, teplé augustové popoludnie, ideálny čas zachovať dobrý mrav a s rodinkou navštíviť rodičov, vlastne už len mamu, žijúcu osamote v dome, v ktorom som vyrastal. Sedeli sme v klasickej obývačke s oknami do záhrady a výhľadom na všadeprítomné ovocné stromy. Verte, že pohľad do vtedajších úžitkových záhrad nebol o nič menej úchvatný, ako do dnešných moderných, výsostne relaxačných a bezúdržbových okrasných zón. Nepamätám si, o čom bola reč, viem len, že sme sa všetci na tej besiedke cítili fajn. Za oknom začali zrazu padať prvé kvapky a to bola pre mňa neodolateľná výzva. Aj amatér ako ja vie, že počas dažďa, či krátko po ňom svetlo býva nádherne rozptýlené, farby brilantné, ideálne podmienky na zachytenie detailov. Rýchlo ma opantala eufória a vidina dokonalej fotky s kvapkou vody na liste. Aj keď mojej nekresťansky drahej fotovýbave jemný dážď neublíži, mne sa akosi moknúť nechcelo, tak som to vymyslel filištínsky. Veď ak použijem teleobjektív, tak fotiť môžem aj z pohodlia obývačky cez otvorené okno a jednoduchým otočením krúžku dočiahnem do každého kúta neveľkej záhrady.

Mimoriadnu kvalitu toho skla, dvakrát drahšieho ako samotný foťák, potvrdili už základné testy v dávnej minulosti. Navždy mi utkveli v pamäti, tak trošičku odbehnem v čase a niečo k tomu dodám. Za skúšobné myšky som si vtedy neuvážene vybral nežnejšie osadenstvo našej domácnosti. Viem, že ma moje dievky ľúbia a urobia čokoľvek, aby ma potešili, ale vtedy to teda nedali. Ukázal som im fotečky, no nádhera. A ony? Ich pohľady hovorili jasne - uťať mi obidve ruky, vypichnúť oči, utopiť, zabiť a keby som nejakým zázrakom prežil, tak pre istotu ten objektív zlisovať, skartovať a vyhodiť z okna – tak sa mi to teda zdalo, ale možno to bolo iba náznak menšieho nadšenia pre bezchybnosť obrázkov. Nechápal som, veď ostrejšie portréty som nikdy nevidel. Na fotke bolo úplne všetko, všetko, čo ani najzdravšie ľudské oko nikdy neodhalí. Aj najostrejší chirurgický skalpel by si pri pohľade na dokonalé detaily vrások, šošovičiek, chĺpkov na nose a pupáčikov v rôznom štádiu rozkvetu musel pripadať ako tupec, tak prečo? Pomaly, pomaličky mi dochádzalo, že som to asi riadne pohnojil, i keď v dobrej viere. Dnes už viem, že takto sa dajú fotiť hádam len bábätká do dvoch rokov, ktorých krásu a auru nedokáže spochybniť žiadna technika. Na druhej strane sa ukázalo, že ten objektív je hoden každej koruny, len ho treba vedieť použiť. Urobiť dobrý portrét, ktorý by presne vystihol osobnosť a bol pre ňu navyše prijateľný je umením, nie vecou drahej výbavy, snáď sa to raz naučím.

Vráťme sa však naspäť do nedeľnej obývačky, kde mi v čistení trubiek od celotýždňového nánosu nemohlo už nič zabrániť. Nasadil som teda ten super-duper teleobjektív a zapol foťák. Pred otvoreným oknom, takmer na dosah ruky, sa až provokatívne pretŕčali najvyššie konáre starej jablone. Hneď prvý kuk do hľadáčika v mžiku odstrihol moje vedomie od reálneho sveta a na polhodinku urobil zo mňa čistého asociála. Scéna v hľadáčiku bola magická, nemala žiaden farebný rušivý moment, bola to takmer monochromatická škála zelenej. Zeleň vyžarovala nehybnosť a pokoj, aj keď som podvedome akosi cítil, že jej sila je umŕtvená len dočasne. Pôvodná eufória odfotiť kvapku na liste sa znásobila počtom kvapiek, ktoré som navyše zočil nie na liste, ale na mladučkom jablku. Vidina dokonalej fotky ma nútila urobiť nie jeden-dva zábery, ale rovno dvadsať, či tridsať, reku pre istotu. Nemám najlepší zrak, tak ostrenie na nehybné kvapky v popredí mi dali veru zabrať. Kvapky tam stáli ako baletky v národnom, všade okolo tma, iba svetlá reflektorov upriamené na ich figúry. Cvakal som, cvakal, furt dokola. Zastavil ma až pocit sebauspokojenia, že lepšie sa to už ozaj urobiť nedá. Zbalil som fidlátka, zatvoril okno a opäť sa pripojil k príjemnej rodinnej debate. Až o pár hodín neskôr som si uvedomil, aký zradný môže byť pocit vlastnej dokonalosti. Často býva totiž iba predzvesťou blížiacej sa katastrofy, úmerne veľkej predchádzajúcemu klamlivému pocitu spokojnosti. A tá veru aj prišla. Či bohužiaľ, či vďakabohu, nie som si dodnes istý.

Stále plný nadšenia som sa nevedel dočkať chvíle, keď sadnem za počítač a zátišie s kvapkami si vychutnám na veľkej obrazovke. Pobehám trošku myškou, doladím jas, kontrast, či inú drobnosť, presne ako v klasickej fotokomore za technologicky dávnych čias, a bude hotovo. Úsmev mi stihol zamrznúť rovnako rýchlo, ako rýchlo sa na dvadsaťsedem palcovom monitore objavila prvá fotka. Šok prvý – nevidel som kvapku na jablku, ktorú som s nasadením života pol hodinu fotil a ostril, ale pohľad sa mi zapichol do pravého oka nejakej nehybnej potvory. To čudo vypadalo ako kobylka, kde sa tam preboha vzala? Čo je to za blbý počítačový program, ktorý domaľováva kobylky na poctivo vydreté zábery. To je asi zlý sen, ako ju teraz odtiaľ vymažem? Závity mi pracovali na plné obrátky a sherlockovským spôsobom som vylučoval jedno logické vysvetlenie za druhým, verte, v tom som dobrý. Nakoniec mi zostalo vysvetlenie jediné. Síce absurdné a obludné, ale jediné, teda aj pravdivé. Šok druhý – ten zver tam bol už pri fotení. Moje ego sa zatriaslo v základoch. Na okamih mi prebleslo hlavou, že človek s čo i len štipkou fotografickej cti a hrdosti môže takúto tragédiu vyriešiť len skokom do Dunaja, alebo pod vlak.

Netrvalo zasa až tak dlho, kým som rozdýchal fakt, že tá kobyla tam bola odjakživa. Pomaly sa mi vracal zdravý rozum. Nálada sa mi začala vylepšovať až s myšlienkou, že nakoniec dobre, že tam ten koník je. Veď je pekný zelený, aj keď trochu neostrý, ale s tým dačo porobím. Po polhodinke hrania sa na počítači som zistil, že som sa tuším do môjho zlatučkého koníčka zamiloval, bez neho by to nebolo ono a nakoniec ani nikto nikdy nezistí, aké som to mal s ním na začiatku ťažké. V pokoji, pri večernej káve a dvoch deci bieleho som si nakoniec povedal, že všetko dobre dopadlo, hlavne že sme navštívili mamu, veď dlho sme tam neboli. Dnes sa pri pomyslení na kobylku iba usmievam, hoc priznávam, že ma občas jej neviditeľnosť a nenávratnosť toho okamihu zamrzí.

Vidíte, niekomu v živote urobí prievan povestná „posledná kvapka“, mne ho urobila tá prvá, tá ktorá mi v augustovú nedeľu tak okázalo padla do oka. Zdá sa mi, že od tej doby akosi menej opomínam podstatné. Možno niekoho môj príbeh poteší, iného poučí a ďalší si počká na chvíľu, keď neuvidí tú svoju kobylku. Nenechajte sa prosím pomýliť kvantitou, svetlami rámp, aktérmi v popredí. Ak budete mať pri mačkaní spúšte, prechádzke po okolí, či pri vážnych rozhodnutiach dostatok času, zastavte sa na chvíľu a dobre sa poobzerajte, nikdy neoľutujete.

Nabudúce vám možno poodhalím tajomstvo inej všednej veci. Bude to slnečnica, kostol, alebo starý drevený plot? To veru neviem.

Evuš

0 comments:

Zverejnenie komentára